Ponúkam môj pohľad na materstvo. vo vďake Bohu, mamičke a všetkým matkám či už duchovným alebo telesným.

Ďaleko od teba zaspávam,
bez Tvojho krížika na čelo,
slzy čo pália už nerátam.
S tichým vzlykom stekajú domov...
Rád ich do Tvojich rúk ukladám.
Ty z týchto mojich sĺz pramienkov
pradieš vence verných modlitieb,
vkladáš seba do okov lásky,
prosíš... žeby som sa nadýchol
slobodný.

Ďakujem za život a slzy.
Že cit sa zračí v slzách, vďačím.
Takto len vraciam Ti tie Tvoje,
pre mňa tak často prelievané.
Bojím sa hoc´ tušiť, mamička,
koľkokrát som Ti bol nevďačný,
keď snívajúc, sladučko spiaci,
môjho srdca tlkot pokojný
netušil, že je len ozvenou.
Ovocím.

Večným dlžníkom Zvona lásky,
ktorého jemný hlahol ľahko
rozoznám, lebo v jeho tónoch,
pod ním, syna, si ma nosila.
Tvojho srdca dlžníkom večným.
Spoznávam rád, znovu sa učím,
že každučký nový úsvit je
začiatkom nového dňa matky.
Áno, pre tvoju vernosť tvoj je
každý deň.

Viem to, viem, že matkou si stále,
denne verne so mnou bdieš. Nevieš,
nemôžeš, nechceš, nedáš inak.
Tvoj bdiaci zvon Ti nedovolí.
Vždy keď udrie, keď zahlaholí,
objímaš mňa a celý môj svet.
A rany, žlče, sliny, biče,
čo chcú mi drieť chrbát kmeňom,
v Láske zacloníš a Tvoju tvár
nastavíš.

A ja, hlupák, nechápem, prečo
tak verne mi chrbát cloníš. Veď...
veď už som veľký, mami, veľký.
už netrp za mňa, oddýchni si,
odpočiň, pookrej. Nechceš. Viem.
Nechceš ma dnes nechať samého.
Hoci dobre vieš, že nie som sám.
vieš, že aj keď som ďaleko, nás
spája viac. Srdce matky a kríž
Verného.

Ty vieš, mamička, že byť matkou
sa nedá opísať slovami.
Dar. V ňom sa v láske stávaš darom
tak, ako Mária – v mlčaní.
A toto je tvoje bojisko!
Srdce matky má pevné miesto
pod krížom. Tam niet miesta pre dvoch.
Učila si ma verne kráčať
za Ježišom všade, aj na kríž.
Pamätáš?

Nový dar do daru dostávaš.
To Ježiš Kristus dal taký sľub:
„Kde som ja, bude i služobník.“
Vidíš? Je verný prisľúbeniam.
Preto kňazom necháva matky,
preto mi stále dáva Teba.
aby si tu, pod mojím krížom,
tak, ako Mária, celkom tak,
by si viac ako jedináčik
trpela.

Viac. No nie len raz, lež sedemkrát,
keď rozum spolu s dychom stojí,
keď skaly od hrôzy pukajú,
keď s plášťom aj tvoj zvon trhajú
a srdce vedno so srdcom rvú.
Azda toto je údel matky,
iba po kríž kráčať so synom?
Bolo by málo hľadieť do rán,
bolo by nezmyslom nemo stáť
pod krížom,

keby bol tu koniec všetkého.
Práve tu, v desivej bolesti,
v stone a v tej hroznej úzkosti,
vo výčitke opustenosti
sa zrak Syna obracia k Matke.
K žene, čo trpí, mlčí, verí
v nemožné. Modlí sa v nádeji,
že Milosrdný sa postará.
Mamička moja, ďakujem Ti,
že ma máš!