Dolindo bol už od detstva úzko spätý s Neapolčanmi. Pohyboval sa medzi obyčajnými ľuďmi až do svojej smrti. Dôverne poznal materiálnu chudobu a rozumel duchovnej biede, keď sa človek zamotáva do povier a nevie sa vyslobodiť. Takýto jedinec považuje povery, ezoteriku za skutočnú duchovnosť, ktorá mu prinesie osoh. Dolindo svojimi povzbudivými myšlienkami, vlastnými obetami za ľudí, spoveďami a duchovnými rozhovormi nasmeroval mnohých na cestu dôvery ku Kristovi ako živému Bohu.

Aká je duchovná situácia v Neapole dnes a počas 20. storočia?

Na jednej stane je silná viera v Krista, pribúdanie veriacich, významní svätci ako príklad života a na druhej strane šírenie temnoty. Neapolčania urobili z povery svoju charakteristickú črtu. Najhoršie je miešanie pravej viery v Krista s poverami. Ako keby ste si do kvalitného jedla primiešavali nejaký jed. Kresťanstvo považuje poveru za hriech proti úcte a dôvere v jediného Boha. Psychológia uvažuje, že poverčivosťou človek vyjadruje potrebu bezpečia, keď je neschopný čeliť realite života. Človek vyjadruje potrebu istoty do budúcnosti, ktorá je často zdrojom úzkosti a frustrácie. Alebo človek môže mať formu nedostatku zodpovednosti voči budúcnosti. Sociológia ukázala na to, že povery často predstavujú reakciu na príliš intelektuálnu alebo naopak na príliš zduchovnenú formu náboženstva, o ktorých si ľudia myslia, že nedokážu reagovať na skutočné potreby ich života. 

Ulica v centre Neapola s betlehemami a amuletmi vedľa Kostola sv. Gregoria Arména

Mnohí Neapolčania sú oddaní lotériám a hazardu. Vzývajú svätých napr. sv. Januára, Pannu Máriu ale tiež temnú postavičku Munaciella. Prosia tiež zosnulých, aby im poradili správne čísla. Kostol Santa Maria del Purgatorio s kultom modlitieb za duše v očistci sa spája aj nebezpečnými praktikami duchovného spájania sa s mŕtvymi. Takéto tendencie ľudí Dolindo dôverne poznal, lebo tu miništrovával.

Nezvyčajné priečelie Kostola Gesù Nuovo s ihlanovitými kvádrami

Socha pri hrobe svätého lekára Giuseppe Moscatiho.

Rekonštruovaná ordinácia svätého Giuseppe Moscatiho, kde mal pre pacientov klobúk s nápisom: „Kto má, daj. Kto nemá, zober.“

Mnohé kresťanské chrámy sú postavené na miestach pohanských kultov, aby mocou Najsvätejšej Trojice, jediného zvrchovaného Boha, potlačili vzývanie temných síl. Tieto sily sú podľa okultistov sústredené v Neapole na 6 miestach, kam vodia aj turistov ako na „duchovne“ silné miesta. Jedno z najnavštevovanejších miest je jezuitský kostol Gesù Nuovo, ktorý má pre kostol nevšednú fasádu. Vznikol prestavbou zhabaného renesančného paláca pokrytého ihlanovitými kvádrami. Na kamenných ihlanoch zo sivočierneho sopečného tufu sú vraj ezoterické nápisy. Nevšímajme si tento okultný folklór, lebo vnútro kostola je krásny barok, je tam aj hrob sv. doktora Giuseppe Moscatiho súčasníka Dolinda, o ktorom natočili krásny film. Ezoterickým bodom je i socha boha Nílu spojená s možným chrámom bohyne Isis, ktorej kult priniesli alexandríjci z Egypta. Kostol San Lorenzo Maggiore je príkladom neapolskej gotiky. Vraj má nejaké okultné symboly, pre kresťanov nepodstatné ale pre ezoterikov dôležité.

Obr. Gotický Kostol San Lorenzo

Kostol Santa Maria Maggiore, dnes Múzeum vody, bola prvá neapolská stavba z roku 533 zasvätená Panne Márii, ktorú vybudovali na bývalom chráme bohyne Diany, ochrankyni žien. Panna Mária v zjavení biskupovi navrhla, aby jej zasvätený kostol dal postaviť na mieste, kde bola diablova prítomnosť najsilnejšia, kde strašil obyvateľov pekelným chrochtaním a mal zrejme podobu prasaťa. Spomínal som Kostol San Domenico Maggiore, centrum dominikánov, ktorí mali bohatú knižnicu aj s množstvom ezoterických kníh. U neapolských dominikánov, ako bolo napísané v predošlom príspevku, pôsobil jeden z najväčších teológov, plný pokory sv. Tomáš Akvinský ale i neskôr Giordano Bruno, jeden z najväčších heretikov, plný pýchy.

Obr. Kostol Santa Maria Maggiore zmenený na Múzeum vody

Vrcholná zastávka ezoterikov a hľadačov senzácií je Kaplnka Sansevero, ktorá mala podľa zámerov princa Raimonda di Sangro, známeho alchymistu, slobodomurára a ezoterika z 18. storočia modelovať chrám bohyne Isis. Kaplnka s mnohými ezoterickými symbolmi je preplnená vzácnymi umeleckými pokladmi, najmä sochami. Mramorová socha Zahaleného Krista je majstrovským dielom Giuseppe Sanmartina. Kristova tvár a telo sú pokryté jemne zvlneným závojom, ktorý vyzerá ako keby bol skutočný. Ezoterici s prehnanou predstavivosťou tvrdia nezmysly o tekutom mramore. Podobný „ľahký“ mramorový závoj sa vyníma na vzpriamenej ženskej postave od sochára Corradiniho, ktorá má pripomínať princovu matku. Ďalšou sochou od Corradiniho je socha, ktorá ma evokovať princovho otca. Ten je zobrazený v starobe, ktorý sa s pomocou mladého anjela oslobodzuje z rybárskej siete. Znázorňuje to, že na smrteľnej posteli robí pokánie a nachádza pokoj vo viere v Krista po živote v neresti. Na týchto zobrazeniach, zdá sa, nie je nič okultné ale hlboko kresťanské.

Zmiešavanie Božieho narodenia s amuletmi mužskej plodivej sily - cornicello

Najznámejším amuletom Neapola sú červené rohy - cornicello, najčastejšie v podobe špicatých červených papričiek. Nemýľme sa, nejde o papriku ale o symbol mužskej sexuálnej sily, nadväzuje to na starorímske amulety. Na ulici, kde sa celoročne predávajú betlehémy spolu s amuletmi sú nápadné dve postavy. Pulcinella (malé kuriatko) sa podobá na muža komedianta s maskou na očiach a nose. Smiešnej postavy, jej zobrazenia sa chcú ľudia dotknúť „pre šťastie“. V skutočnosti je podľa povesti Pulcinella okultná postava vyliahnutá z vajíčka vytvoreného čarodejnicami v sopke Vezuv, symbole pekla. Ako je to dnes bežné, diabolské veci sa médiami stávajú milými neškodnými čertíkmi... Neapol je podkopaný celým labyrintom chodieb dlhých mnoho kilometrov, ktoré slúžili na ťažbu kameňa, skladovanie tovarov, ako i skrýša pred vojnami a bombardovaním. Tu sa zrodila legenda o Munaciellovi (malom mníchovi), ktorý sa zobrazuje ako chlapec trpasličej postavy v mníšskom odeve. Postava je vraj založená na pradávnej udalosti. Katarínu, ktorá sa prespala, zavreli do kláštora a tam sa jej po deviatich mesiacoch narodilo zdeformované dieťa. Chlapčeka matka obliekla do habitu s kapucňou, ktorý veľmi pripomínal rúcho bratov dominikánov. Munaciello aj po smrti, ku ktorej pravdepodobne došlo rukou rodiny mladej ženy, naďalej žil v predstavách Neapolčanov a stal sa symbolom nechcených, ktorí v Neapole vždy našli svoj domov. Ale prečo sme potom hovorili o podzemnom Neapole ako o mieste, kde legenda vznikla? Pretože ako vo všetkých legendách, aj v tomto príbehu je zrnko pravdy. Podzemím s nízkymi chodbami sa pohybovali údržbári malého vzrastu v nepremokavom plášti pripomínajúcom mníšsky habit. 

Ľudia sa chcú dotknúť „pre šťastie“ podoby temnej postavy Pulcinelly

V blízkosti ošarpaných domov býval aj Dolindo

Chudobná štvrť, ktorou často kráčal Dolindo

Dvor vo štvrti, po ktorej s modlitbou prechodil Dolindo tisíce kilometrov

Veriaci sa klaňajú Bohu pred hrobom Božieho služobníka Dolinda Ruotola

Pani s modlitebnej skupiny Dolinda Ruotola hovorí o modlitbe na rôzne úmysly

Páter Dolindo Ruotolo je naozaj živý, duchovne pôsobí aj po smrti. Pred rokom, bolo to nie dlho po druhej púti do Neapola som raz večer pocítil prítomnosť Dolinda. Bol to veľmi silný pocit, že je pri mne až som sa rozplakal. Odvtedy som mal túžbu niečo napísať o ňom trochu z inej strany než je to v krásnej knihe od Joanny Bątkiewicz-Brożekowej. Dolindov proces blahorečenia nie je stále ukončený, ale on napriek tomu priťahuje ročne k svojmu hrobu desaťtisíce ľudí.

Dolindo bol už od detstva úzko spätý s krajanmi Neapolčanmi. Pohyboval sa medzi bežnými ľuďmi až do svojej smrti. Dôverne už v rodine poznal materiálnu chudobu. Rozumel aj duchovnej biede, keď sa človek zamotáva do hriechov a povier a nevie sa vyslobodiť.

Dolindo sa pohyboval väčšinu života v chudobnej štvrti s úzkymi špinavými uličkami SZ od centra mesta, ktoré sa tlačili do kopcovitého terénu. Do Kostola Chiesa di San Giuseppe dei Vecchi e Immacolata di Lourdes mal z bytu len 300 metrov, ale on sa aj v starobe prechádzal rôznymi ulicami, modlil sa za ľudí, nosil ťažkú tašku naplnenú kameňmi ako pokánie za obyvateľov Neapola obťažkaných chudobou, neresťami a poverami. Skrze jeho obetu a spovedanie dostávali silu odolávať zlu. Povzbudzoval ich myšlienkami napísanými na druhej strane svätého obrázku alebo duchovnými rozhovormi. Nasmeroval mnohých na cestu dôvery ku Kristovi, na živý vzťah s Ním, živým Bohom. Neapolčanov neodsudzoval za ich často pomýlenú vieru, spoliehanie sa na magické rituály a amulety, ale stále im hovoril o tom, aby dôverovali jedine Bohu, Božiemu synovi Ježišovi. Dolindove slová ku konkrétnym ľuďom boli adresné, lebo videl do ich srdca podobne ako súčasník Páter Pio.

Viera kvitne a prosperuje v jednoduchej

a nevinnej duši podobnej detskej duši.

Keď sa človek pokúša bojovať s Bohom,

stráca svetlo, upadá do zmätku vlastných predstáv,

fantazíruje s tisíckou hlúpych predstáv,

stráca pravdu a pokoj a žije veľmi nešťastný život.

Keď prídeš k môjmu hrobu, zaklop

a aj spoza hrobu ti odpoviem: Dôveruj Bohu!

„Ó, Ježišu, celkom sa Ti odovzdávam,

postaraj sa o všetko!“