Vôňa Humorná príhoda Posledný súd Plány Božia pamäť Báseň o láske Znamenie Prázdna stolička Dvere Márnotratný syn Retiazka a hrebienok Osol a flauta Bambus Liečba Viera Dvaja pacienti Pasca na myši Prasknuté hlinené nádoby

Bruno Ferrero – Príbehy:

Vôňa

V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

"Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol." (Svätý Augustín)

Niečo zo života:

Humorná príhoda

Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí, raz rozprával, prečo sa nikdy neoženil.

„Pred mnohými rokmi som v metre nechtiac stúpil na nohu jednej panej. Prv než som sa stihol ospravedlniť, pani sa na mňa rozhnevane rozkričala: 'Si obyčajný somár! Pozeraj kam stúpaš!' Potom sa na mňa pozrela, začervenala sa a vykríkla:' Prepáčte mi, pane. Myslela som si, že je to môj manžel.'“

Posledný súd

Žena po jednoduchom a pokojnom živote umrela a vzápätí sa našla v dlhom a usporiadanom sprievode ľudí, ktorí pomaly postupovali k najvyššiemu Sudcovi. Ako sa tak blížila k polovici sprievodu, stále zreteľnejšie počula Pánove slová.
Počula, ako Pán jednému zo sprievodu povedal: "Pomohol si mi, keď si zraneného na autostráde zaviezol do nemocnice, vojdi do môjho raja." A potom druhému: "Ty si poskytol chudobnej vdove bezúročnú pôžičku, poď a prevezmi si večnú odmenu." A ďalšiemu: "Ty si zadarmo robil veľmi náročné chirurgické operácie, a tak si mi pomohol vrátiť mnohým nádej, vojdi do môjho kráľovstva." A tak ďalej.
Úbohá žena, celá preľaknutá, si pri svojom úsilí nemohla spomenúť, čo mimoriadne v živote urobila. Chcela vystúpiť z radu, aby mala čas zamyslieť sa, ale to sa vôbec nedalo. Usmievavý, ale rozhodný anjel jej to nedovolil. S bijúcim srdcom a s veľkým strachom prišla pred Pána. Hneď cítila, ako ju zaplavil jeho úsmev.
"Ty si žehlila všetky moje košele... Vojdi do môjho šťastia."

Niekedy je veľmi ťažké predstaviť si, že to každodenné, to obyčajné je mimoriadne, neobyčajné.

Plány

Mladík a dievča v nežnom objatí o zábradlie luxusnej lode. Boli práve po svadbe a táto okružná plavba bola ich svadobnou cestou. Zhovárali sa o svojej prítomnosti, plnej nežnosti a o budúcnosti, ktorá sa zdala taká ružová.
Mladý muž povedal: "Moja práca je veľmi perspektívna a čoskoro sa budeme môcť nasťahovať do väčšieho domu. O osem alebo desať rokov sa budeme môcť nasťahovať do svojho. Uvidíš, budeme šťastní."
Nevesta pokračovala: "Áno, naše deti budú môcť chodiť do najlepších škôl a pokojne rásť."
Pobozkali sa a odišli. Na záchrannom kolese pripevnenom na zábradlí si mohli prečítať meno lode: Titanic.

Bývalý žurnalista a televízny komentátor John Chancellor sa pripravoval užívať si zaslúžený dôchodok, keď mu zistili na žalúdku nádor. S chorobou sa začali prejavovať bežné výčitky svedomia: Fajčil som, pil som a robil som iné veci, ktoré som nemal robiť? Staral som sa dosť o svoje zdravie? V mojej rodine sa nikdy nevyskytli nádory. Prečo práve ja?

"Rakovina," hovoril, "nám pripomína, že sme priviazaní ma krátkej šnúre. Ako som kdesi čítal: Chcete rozosmiať Boha? Porozprávajte mu o svojich plánoch."

Božia pamäť

Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: "Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé, alebo nepravé."
"Samozrejme, excelencia."
"To je moja zodpovednosť, moja povinnosť."
"Výborne, excelencia."
"Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem."
"Urobím to, excelencia."
"Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je to skutočne Boh."
"Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?"
"Povedzte Bohu: 'Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.' Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne, a nikomu inému. Súhlasíte?"
"Urobím tak, ako si želáte, excelencia."
O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: "Zjavil sa vám znovu Boh?"
"Myslím, že áno, excelencia."
"Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?"
"Áno, excelencia."
"A čo vám povedal Boh?"
"Povedal mi: 'Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.'"


V jedno daždivé popoludnie uháňala autom po jednej z hlavných ulíc mesta žena. Bola sústredená, lebo cesta bola mokrá a šmykľavá. Zrazu dieťa, ktoré sedelo vedľa nej, povedalo: "Vieš, mama, premýšľam o jednej veci."
Matka bola zvedavá, čo sa v tej hlavičke sedemročného dieťaťa objavilo. "Na čo myslíš?"
"Dážď," začalo vysvetľovať, "je ako hriech a stierače sú ako Boh, ktorý zotiera naše hriechy."
Keď matka premohla prekvapenie, spýtala sa: "Všimol si si, že stále prší? Čo to podľa teba znamená?"
Dieťa nezaváhalo ani na chvíľu a povedalo: "My stále hrešíme a Boh nám stále odpúšťa."
Nejestvuje nijaká kniha, do ktorej sa zapisujú hriechy. Boh nemá nijaký register, nijaký katalóg. Boh nás vidí v prítomnej chvíli a zahŕňa nás bezpodmienečnou láskou.

Jedna z najkrajších básní o láske:

Báseň o láske

Napísalo ju jedno americké dievča...

„

Veci, ktoré si nespravil:
Pamätáš sa, keď si mi raz požičal svoje nové auto a celkom som ti ho rozbila? Myslela som, že ma zabiješ, ale ty si to nespravil.
A pamätáš si, ako som ťa vytiahla na pláž a ty si povedal, že bude pršať a pršalo? Myslela som, že povieš: „Veď som ti to hovoril!“. Ale ty si to nespravil.
Pamätáš, ako som koketovala so všetkými, aby som vzbudila tvoju žiarlivosť a ty si jej celkom podľahol? Myslela som, že ma opustíš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa na to, že som vyklopila jahodovú tortu na koberček v tvojom aute? Myslela som, že mi ublížiš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa, ako som ti zabudla povedať, aby si na slávnosť prišiel vo večernom obleku, a ty si prišiel v džínsach? Myslela som, že mi jednu vylepíš, ale ty si to nespravil.
Áno, je toľko vecí, čo si nespravil. Mal si so mnou nekonečnú trpezlivosť, miloval si ma a chránil. Bolo toho veľa, čo som chcela, aby si mi odpustil, keď sa vrátiš z Vietnamu. Ale ty si sa nevrátil.“

Znamenie

Po hroznej búrke sa úbohý stroskotanec dostal na breh malého pustého ostrovčeka. Pevne sa držal chatrného zvyšku člna, na ktorom sa plavil. Ostrovček bol o málo viac ako nevľúdny nehostinný útes.
Úbožiak sa začal modliť. Prosil Boha, aby ho zachránil. Každý deň vyzeral, či sa na obzore neobjaví nejaká pomoc. Ale pomoc neprichádzala.
Po niekoľkých dňoch sa tu zabýval. Horko-ťažko sa mu podarilo vyrobiť nejaký nástroj, aby mohol aspoň niečo uloviť a obrobiť kúsok zeme. Založiť si oheň a postaviť chatrč proti vetru a búrkami ho stálo veľa námahy.
A tak uplynulo niekoľko mesiacov. Stále sa modlil, ale nijaká loď sa na obzore neukazovala.
Jedného dňa sa od ohňa chytili trstinové steny stroskotancovej chalupy a všetko zhorelo. Hustý dym stúpal do výšky a z niekoľkomesačného úsilia ostalo iba trochu popola.
Stroskotanec, ktorému sa nepodarilo zachrániť skoro nič, sa s plačom zrútil na zem. "Prečo, Pane? Prečo ma postihlo aj toto?"
O niekoľko hodín zakotvila pri ostrovčeku veľká loď. Prišli poňho na záchrannom člne.
"Ako ste zistili, že som tu?" pýtal sa stroskotanec, ktorý tomu nemohol uveriť.
"Zbadali sme stúpajúci dym ako znamenie."


Tvoje dnešné ťažkosti sú dymovým znamením budúcej milosti. Boh ťa príde zachrániť.


"Čo je najkratšia cesta k stretnutiu s Bohom?"
"Život na invalidnom vozíčku," povedal človek bez nôh.

Prázdna stolička

Jeden starý muž ťažko ochorel. Prišiel ho navštíviť kňaz. Keď vstúpil do izby, všimol si prázdnu stoličku. Stála pri posteli chorého, na svojom vyhradenom mieste. Kňaz sa ho spýtal, na čo tam tá stolička je.
Chorý sa trochu pousmial a povedal: "Predstavujem si, že na nej sedáva muž, a kým ste prišli, rozprával som sa s ním... Dlhé roky sa mi modlitba zdala veľmi ťažká, až mi raz jeden priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Tak si teraz predstavujem, že predo mnou na stoličke sedí Ježiš, rozprávam a počúvam, čo mi hovorí. Odvtedy nemám s modlitbou nijaké ťažkosti."
O niekoľko dni prišla dcéra starého muža oznámiť na faru, že otec umrel.
Povedala: "Nechala som ho na pár hodín samého. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. Hlavu mal opretú o prázdnu stoličku, ktorú chcel mať stále pri svojej posteli."


"Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." (Mt 5, 8)

Dvere

Jeden slávny obraz predstavuje Ježiša v tmavej záhrade.

Ľavou rukou dvíha lampu, ktorá osvetľuje výjav, a pravou klope na ťažkú hrubú bránu.

Keď obraz prvýkrát vystavili, jeden návštevník upozornil na pozoruhodný detail.
"Na vašom obraze je chyba. Brána nemá kľučku."
"To nie je chyba," povedal maliar, "to je brána ľudského srdca. Otvára sa iba zvnútra."

V meste na Ďalekom východe sa nad letiskom rozpútala búrka. Cestujúci bežali cez štartovaciu dráhu, aby nastúpili do lietadla, ktoré bolo pripravené vzlietnuť na vnútroštátnej linke.
Premoknutému misionárovi sa podarilo nájsť pohodlné miesto pri okienku. Pôvabná letuška pomáhala cestujúcim usadiť sa. Všetko bolo pripravené na štart a muž z posádky zatvoril ťažké dvere lietadla.
Akýsi muž bežal k lietadlu a ako len mohol, napravoval si nepremokavý plášť. Oneskorenec silno zabúchal na dvere, aby mohol nastúpiť. Stevard mu naznačoval, že už je neskoro. Muž búchal ešte silnejšie. Letuška sa ho usilovala presvedčiť, aby prestal."Nemôžeme otvoriť... Už je neskoro... Treba už letieť..."Naznačovali mu cez okienko... Nič sa nedalo robiť. Muž naliehal, aby mu otvorili. Napokon letuška ustúpila a otvorila dvere. natiahla ruku a pomohla mu do lietadla. Ostala stáť s otvorenými ústami. Oneskorenec bol pilot.
Pozor! Nenechávajme na zemi pilota svojho života.

Márnotratný syn

Jedna katechétka rozprávala deťom na hodine náboženstva podobenstvo o márnotratnom synovi. Všimla si, že po chvíli mnohí žiaci prestali dávať pozor. Na konci ich požiadala, aby jej napísali obsah podobenstva.

Jedno dieťa napísalo: "Jeden človek mal dvoch synov. Mladšiemu sa doma veľmi nepáčilo, a preto z domu ušiel aj s peniazmi. Peniažky sa mu rýchlo rozkotúľali a chlapec sa rozhodol vrátiť, lebo už nemal čo jesť. Keď prichádzal, otec ho zbadal a celý šťastný vzal poriadnu palicu a bežal mu naproti. Po ceste stretol druhého syna, toho dobrého. Ten sa ho spýtal, kam sa s tou palicou tak náhli. "Vracia sa tvoj brat, ten naničhodník. Po tom čo vyviedol, si zaslúži poriadny výprask!"
"Otče, mám ti pomôcť?"
"Samozrejme," povedal otec.
A tak mu obaja naložili, že aj pes by od nich radšej ušiel. Potom otec zavolal sluhu a povedal mu, aby dal zabiť najtučnejšie teľa na veľkú oslavu, že si konečne mohol so svojím synom vyrovnať účty za to, čo mu vyviedol."

Pochopiť logiku Božieho srdca je pre každého ťažké.

Retiazka a hrebienok

Bolo to dávno. V jednej dedinke žili manželia. Ich láska po svadbe stále rástla. Boli veľmi chudobní a každý vedel, že ten druhý nosí vo svojom srdci nesplnenú túžbu. On nosil vo vrecku zlaté hodinky, čo zdedil po otcovi, a sníval, že si k ním kúpi zlatú retiazku. Ona mala krásne dlhé hebké zlatisté vlasy a snívala o perleťovom hrebienku, že si ho vloží do vlasov ako kráľovskú ozdobu.
Roky utekali, ale vo svojom vnútri si ticho pestovali svoje nesplnené sny. Už dávno sa však o nich spolu nerozprávali.
A tak sa priblížilo desiate výročie ich svadby. Usmiata manželka pristúpila k svojmu manželovi bez svojich krásnych dlhých vlasov, ostrihaná skoro dohola.
"Miláčik, čo si to urobila?" pýtal sa začudovaný.
Žena otvorila ruku a na dlani jej žiarila zlatá retiazka.
"Predala som vlasy, aby som ti mala za čo kúpiť zlatú retiazku."
"Ach, ty môj poklad, čo si to len urobila?" povedal muž. Otvoril dlaň, v ktorej žiaril vzácny perleťový hrebienok. "A ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť ten hrebienok."
Objali sa. Nepotrebovali už nič. Jeden pre druhého boli tým najväčším bohatstvom.

         "Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!
         Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie.
         Jej páľa - to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar.
         Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.
         A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním." (Pies 8, 6-7)

Osol a flauta

Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty.

Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou. Keďže však obaja v rozum verili, rýchlo sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili.

Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámymi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra... a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval.
Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.

Bambus

V jednej nádhernej záhrade rástol vznešený bambus. Pán ho mal radšej ako ostatné stromy. Rok čo rok bambus rástol a bol čoraz silnejší a krajší. Bambus totiž dobre vedel, že Pán ho má rád a preto bol šťastný. Pán raz prišiel k svojmu obľúbenému stromu a povedal mu: „Potrebujem ťa.“

Nádherný bambus pocítil, že prišla chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš.“
Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa použil, musím ťa vyrúbať.“
Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v celej záhrade? Nie, prosím ťa, nie. Použi ma ako chceš, ale prosím ťa, nevytínaj ma.“
„Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“
Záhrada sa ponoril do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby sa ma vyrúbal, tak ma vytni.“
„Môj drahý bambus,“ povedal znova Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale musím ti odrezať aj konáre s lístím.“
„Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“
„Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť“
Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“
„Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“
Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal: „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“
Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístím, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec milovaného bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia.
Priezračná, chladná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu. Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený.

Keď bol nádherným stromom, žil pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali, znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo...
My tomu hovoríme „utrpenie“, Boh tomu hovorí „potrebujem ťa.“...

Liečba

Lekár sklamane potriasol hlavou. U pacienta sa neprejavovalo nijaké zlepšenie. Už desať dní starec vôbec nereagoval na liečbu. Vzdal sa. Na nemocničnom lôžku akoby nemal vôľu bojovať o život. Unavený a odovzdaný osudu.

Keď ho na druhý deň lekár navštívil, znova potriasol hlavou. Ale od prekvapenia. Všetky výsledky starca sa vrátili do normálu. Starec sedel opretý o podušky a vrátila sa mu aj farba.
"Čo sa stalo?" pýtal sa lekár. "Včera sme sa báli o váš život A teraz všetko zázračne funguje. Smiem vedieť, čo sa stalo?"
Starček sa usmial. Prisvedčil a povedal: "Máte pravdu. Včera sa niečo stalo. Včera ma prišiel navštíviť vnúčik a povedal mi: Deduško, musíš sa vrátiť hneď domov. Pokazil sa mi bicykel."

Ako veriť? ...ako dieťa!

Viera

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo.

Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody.
Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa.
V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami.
Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.
Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.
Na kolenách malo červený dáždnik.

Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik.

Okno

Dvaja pacienti

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.

Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také vrúcne, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo aj on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Jeho závisť sa stupňovala až tak, že by urobil pre to už všetko!
Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu náhle prebudil. Kašľal až lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul svoje meno... Po chvíli ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne.
A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo. Zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.
Za oknom bol holý múr nemocničnej budovy....

Pasca na myši

Jeden deň sa myš pozerá cez škáru na gazdu s gazdinou, ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši.
Beží na dvor a kričí: "Pasca na myši, pasca na myši."
Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: "Viem, že sa veľmi bojíš, ale ja sa nemám čoho báť."
Myš sa teda obrátila na prasiatko s tým istým: "Pasca na myši, pasca..."
Prasiatko zachrochtalo a hovorí: "Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka, ale budem sa za teba modliť."
Myška sa teda rozbehla za kravou a zase: "Pasca na myši..."
Krava zabučí: "Múúú, myška, je mi ľúto, ale nejde o moju kožu."
Myš sa so sklopenou hlavou vráti do domu, odmietnutá, teraz musí pasci čeliť sama.
Ešte v tú noc sa v dome ozval zvuk klapnutia pasce. Gazdiná sa hneď išla pozrieť, čo sa chytilo, ale potme nevidela, že je to jedovatý had a má chytený chvost.
Gazdinú uštipol. Farmár ju rýchlo odviezol do nemocnice, ale vrátila sa domov s horúčkou. 
Každý vie, že horúčku je najlepšie liečiť dobrou kuracou polievkou. Farmár teda zabil sliepku a polievku uvaril.
No aj tak, žena ďalej chorľavela. Prišli priatelia, aby sa o ňu celé dni starali. Farmár zabil prasa, aby mali dosť jedla. Nič však nepomohlo a farmárka zomrela. Na pohreb prišlo veľa ľudí, a farmár zabil kravu, aby bolo dosť jedla na hostinu. 
Myška to celé sledovala škárou s veľkým zármutkom.

Nezabudni, keď sa nabudúce dozvieš, že niekto má problém a pomyslíš si, že nie je tvoj - zamysli sa ! Keď je niekto z nás v nebezpečenstve, všetci sme.
Všetci sme na ceste nazývanej "život". Je nutné, aby sme dávali pozor jeden na druhého, opatrovali jeden druhého. A mali by sme sa snažiť povzbudiť jeden druhého. Každý z nás je dôležitou niťou vo vzácnej tapisérii života toho druhého.
A naše životy sú tkané spoločne.

Mám ťa rád takého, aký si...

Prasknuté hlinené nádoby

Istý nosič vody v Číne mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli na koncoch palice, ktorú nosil na krku. Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola bezchybná a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorej trasa bola od potoka až k domu, v prasknutej nádobe ostala voda už len do polovice. Celé dva roky to takto išlo; nosič do svojho domu doniesol každý deň vždy len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď plnila svoj účel perfektne. Ale chúďa prasknutá nádoba hanbila sa za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia prihovorila sa nosičovi pri potoku:

- "Hanbím sa, lebo voda zo mňa tečie po celej ceste domov."
Nosič jej takto odpovedal:
- "Všimla si si, aké krásne kvety rastú na tvojej strane chodníka? Na druhej nerastú žiadne! Preto je to tak, lebo som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozsial semená kvetín. Ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. A už dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, nerozjasňovala by krása kvetov celý môj dom."

Všetci máme svoje zdanlivé chyby; mnohí sme popukanými hlinenými nádobami. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. To nás vedie k prijímaniu druhých práve takých, akými sú. A vždy je možnosť uvidieť v nich práve to dobré, jedinečné.