Dnes som stretla staršieho muža, ktorý mi s úsmevom na tvári povedal: „Kresťania, kresťania, zle ste si to zariadili. Mali ste si svoj sviatok presunúť na nejaký pracovný deň, aspoň by som nemusel ísť do práce a mal by som dva dni voľna.“ Spozornela som. Svoj sviatok? A vari Panna Mária nepatrí aj do jeho života? Ako je to? Spomenula som si na príhodu z pred roka. Z „výletu“, na ktorý som vzala malé dieťa z „modernej rodiny“, kde si tiež myslia, že Boh je iba záležitosťou „kostolných ľudí.“

Peťa je dievčatko z modernej rodiny, aspoň to tak tvrdia jej rodičia. Zastávajú názor typu:

Krst áno... kostol nie.... k tomu pridávajú presvedčenie, že do kostola sa chodíme modliť v prípade pohrebu za mŕtvych.... a ak sa večer modlíme tak preto, aby nás Pán Boh nepotrestal.

„Ideme na výlet,“ poskakovala Peťa s ruksakom na chrbte.

„Kam?“ pýta sa jej mamina.

„No ja neviem, ale asi za Máriou,“ zanôtila a bolo jej jedno kam sa to ide, hlavne že „ide“.

A tak vykročili. Mlčky. Kráčajúc po lúke, sledujúc kvapky rosy, farby trávy a kvetov... Počúvajúc spev vtákov. A v diaľke sme pozdravili aj srnku....

„Tá tvoja Mária býva v hore?“ prerušila ticho Peťa. „Vyhodili ju z mesta? Nechceli ju?“

Vyzvedala. „A niečo jej nesieš? Nejaký darček. My vždy so sebou niečo berieme, ak ideme na návštevu.“ Mudrovala.

„Určite jej niečo dáme, neboj sa,“ povedala som pokojne a pre istotu som vytiahla z vrecka ruženec. Vložila som jej ho do ruky.

„To sú krásne korálky... Iste sa im poteší!“ zhíkla a mocne si ich držala v dlani.

„Bola zlá?“ pokračovala v skúmaní.

„Kto?“

„No tá Mária, keď sa musela odsťahovať do hory.“

„Nie, práve naopak. Mária, za ktorou ideme bola najlepšia mamina na svete... A stále ňou je.“

„Ale prečo potom býva v hore?“ nedala sa.

„Aby mohla potešovať ľudí, ktorí za ňou prichádzajú...“

„Aby ich nikto nevyrušoval?“ Dodala, aby sa uistila, či mi rozumie. Prikývla som.

„Tak fajn, ideme sa aj my dať potešiť.“

Skončila filozofovanie a znova sa ponorila do ticha.

Neviem, či by boli teológovia spokojní s mojim vysvetlením, prečo sa Mária odsťahovala do lesa, ale Peťa áno. Aj ja som bola spokojná...

Kráčala som na miesto detských spomienok. Tam, kde je studnička a nad ňou socha Panny Márie v jaskynke, ktorú staval môj ocko...

Možno preto tam nachádzam tých „5P z Božej lekárne“:  potešenie, pokoj, požehnanie, pravdu a pokoru.

A chodím tam hasiť aj smäd. Z prameňa, ktorý dáva vodu a vyschne iba vtedy, keď je extrémne teplo...

Či je jar, leto, jeseň, alebo zima jeho voda je vždy rovnako svieža....

Je to miesto, ktoré človek nemôže nemať rád...

„Kukni, tam!“ zašepkala Peťa, keď videla, ako sa pod košatým stromom trblieta hromada skál. „Už sme na mieste?“

Prikývla som.

„A myslíš, že bude doma?“ zapochybovala,.

„Mária je vždy doma. A vždy má na nás čas,“ usmiala som sa a nechala som Peťu vyštartovať až tam hore... celkom k jaskynke so studničkou.

„Dobrý deň Mária,“ pozdravila hľadiac na sochu no nedostala odpoveď.

„Kukaj, ona skamenela,“ pozrela prekvapene.

„Nie, to je jej socha...“ vysvetľovala som dotýkajúc sa belasého plášťa. „To máš ako s fotkami. Ak vidíš na fotke maminu a je ti smutno, povieš: „Maminka moja...“ a pretože ťa mama ľúbi, tak ťa počuje. Ona rozumie reči srdca.“

„Aj Mária rozumie?“ spýtala sa chápavo.

„A býva tu preto, aby strážila studničkin prameň? Aby do neho nikto nenasypal otravu?“ vyzvedala.

„A je tu preto, aby sme sa tešili z motýľov, kvetov a farebných listov?“ pokračovala v otázkach, na ktoré nepotrebovala odpoveď...

Prikyvovala som....

Napili sme sa vody. „Veru je dobrá. Mária, dobre ju strážiš... si skvelá strážkyňa,“ nadchýnalo sa dievčatko....

Nepotrebovala moje slová. Modlila sa po svojom. Detsky spievala chvály na oslavu Panny Márie...a sľúbila, že si dobre zapamätá cestu k nej a raz tu privedie aj svoju maminku, aj tatíka i bračeka....

„A tie korálky? Tie jej tu necháme?“ spýtala sa, keď vložila ruku do vrecka. „Nie. Tie korálky nás naučia rozprávať sa s ňou...“ pustila som sa do vysvetľovania. Budeme jej ďakovať....

Zvládli sme to... jeden desiatok.... Niekoľko krát „Zdravá... Mária /namiesto Zdravas/ a do našich sŕdc sa vkradol pokoj....  

Všimli sme si to obidve....

„Nenechám jej korálkový ruženec,“ zahlásila Peťa a zvesila si ho z krku. „Nebude sa na mňa hnevať, že?“

„Určite nie.“

„Ak budem smutná, tak si ho vezmem, budem posúvať korálky a priať jej, aby bola zdravá... A ona si spomenie, ako som za ňou prišla do hory.... a príde na návštevu do môjho srdiečka...“

Pokračovala vo svojich úvahách....

Prikývla som. „A ty jej tu necháš svoje ružencové korálky?“

„Nie,  tiež ich beriem domov,“ povedala som vážne.

„Áno, tak to má byť. Kto má ružencové korálky, má Máriu, ktorá ho chráni. Poviem to aj doma, u nás to asi nikto nevie....“

Usmiala som sa. A šlo sa domov. Muselo.... Myslím, že mala naša bolestná Matka radosť...

Jej malé dieťa z „modernej rodiny“ otvorilo dvere pre jej lásku.... a zanieslo ju domov

Modlím sa, aby sme dnes neslávili iba „svoj katolícky sviatok“, ale aby sme privádzali k Márii tých, ktorí sú presvedčení o tom, že ju ako Mamu už nepotrebujú. Pridáte sa?