Prechádzam po námestí. Na múriku neďaleko starého kríža postáva akýsi kazateľ. V ušiach mi znejú jeho slová. „Kde sa stratila tvoja viera? Musíš uveriť nanovo! ...

....Ak uveríš, staneš sa služobníkom živého Boha a tvoj život bude pretkaný zázrakmi. Boh ťa miluje, šialene ťa miluje a na tvoje slovo splní všetko, o čo ho požiadaš. Iba vtedy, ak sa bude diať všetko tak, ako si predstavuješ, iba vtedy budeš mať istotu, že patríš Bohu a že si mu uveril.“

 

Pri zatvorenom zmrzlinovom stánku postáva skupina starších dám. Aj do ich uší sa dostali slová mladého muža. Živo diskutujú a riešia problém svojej viery. Alebo „nevery“?

„Ja som sa toľko namodlila za môjho syna,“ priznáva prvá. „A toľko krát som povedala Bohu že mu verím, že niečo spraví. A doteraz sa nič nestalo. Ba naopak, Matej stále viac času trávi v krčme. Asi naozaj dosť dobre neverím. Alebo Boh ma nemá rád.“

Druhá  s ňou súhlasí: „Aj ja som si svoje prešla. Môj starý umrel na rakovinu. A tiež sme sa všetci modlili, aby vyzdravel. Chodili sme aj na modlitebné stretká, ale Boh?“  Nedopovedala. Slovo si vzala tretia dáma. „Tak vidíte. To máte za to, že veríte tým náboženským taľafatkom.

Čo vám to pomôže, keď chodíte do kostola? Keď sa modlíte? Keď dávate do zvončeka? Ja nič z toho nerobím... a pritom som spokojná. A nemyslite si, že neverím.“

Ostalo chvíľu ticho. A potom začali rozprávať o inom. Vo vo vnútri ich smutných duší sa debata asi neskončila.

Ozaj, čo nám to pomôže, keď veríme?

Čo je to tá viera?

A je naozaj pravda, že ak sme uverili, stane sa všetko tak, ako si predstavujeme a čaká nás šťastie? Iba šťastie?

Môže naša „viera“ prinútiť Boha, aby zmenil svoje plány, len preto že to tak chceme my?

Neviem.

Nepamätám sa, že by sa mi niekedy podarilo ukecať Boha, a presvedčiť ho, že moje predstavy sú lepšie ako jeho plány.

A predsa som mu neprestala veriť, či dôverovať....

Občas hovorím o svojej viere ako trekingových paliciach.

Vďaka nim môžem ľahšie kráčať, v tme prekonávať prekážky a pomôžu mi prejsť aj cez močarinu, či po vysokohorskom chodníku. Opieram sa o ne a učím sa počúvať zvuky, ktoré vydávajú.

 

Inokedy hovorím o svojej viere ako o hojdačke.

Posadím sa a dovolím „Neznámemu“ aby ma rozhojdal... Aká bude intenzita hojdania, to nechávam na neho a dôverujem mu, že vie lepšie, ako ja, čo znamená dobre sa pohojdať.

 

Boh je akoby moja realitná kancelária, ktorej som odovzdala s vierou celý svoj majetok.

 

a viem

.... že rozumie môjmu životu viac, ako ja.. (vidí svetlo aj tam, kde ja blúdim v tme)

... že ma vedie aj v utrpení a je so mnou aj vtedy, keď odišli ľudia, ktorým som dôverovala... 

... cítim jeho dych v samote a v bezmocnosti a tuším, že raz príde deň, kedy ma z nej vytrhne...

... verím mu, keď mi berie tých, ktorých som mala rada, a ponára ma do prázdna 

.... s vierou mu ďakujem za čas, kedy mi (hoci s bolesťou) otvára oči, aby som rozlíšila, kto sú skutoční priatelia a kto nie....

... s vierou prijímam nové poslanie, ktoré mi dáva, aj keď viem, že musím opustiť, to, čoho som sa doteraz pevne držala....

... s vierou vidím, že sa môj život posúva vpred a čím viac ma Boh oberá o životné istoty, tým viac sa môžem ponárať do slobody Božích detí.... 

Vďaka viere a skúsenosti s Bohom

... dnes viem, že sa nemusím modliť tak dlho.... ako ostatní..... a že na vypočutie modlitby často stačí jeden úprimný povzdych....

.... dnes viem, že Boh nás nemiluje viac alebo menej, a nerozdeľuje svoju lásku medzi nás v závislosti od toho, či sme kňazi, rehoľné sestry alebo laici.... práve naopak, miloval a miluje nás rovnako preto, lebo nás stvoril ako ľudí...

.... dnes viem, že pre život s Bohom nepotrebujem chodiť na púte a nemusím bojovať o Božiu lásku, pretože ona je tu – často zničená, zarmútená, okopaná.... Stačí, ak sa jej dotknem a ona prehovorí...

... dnes viem, že Boh je so mnou a že mi posiela ľudí, ktorí mi pomôžu niesť s vierou môj kríž. Daroval im ruky a nohy, a oni cítia, že viera bez skutkov je mŕtva....

... dnes viem, že Boh je so mnou, rovnako ako s tebou.... a koná, aj keď mu nerozumieme a tápeme v tmách, či v smútku...

 

Pamätáte?

Keď sa učeníci obrátili na Ježiša s prosbou: „Pane daj nám väčšiu vieru – alebo viac viery (preklad z češtiny),“  možno čakali nejaký návod na jej získavanie. No nič také nedostali.

Ježiš im chcel povedať niečo iné. A to, že nie je dôležité, akú má človek veľkú či vysokú vieru. Stačí ak bude malá. A ak bude skutočná ako horčičné zrnko.

Dnes viem, že možno ešte veľa mojich modlitieb Boh nevypočuje. No nebojím sa... Lebo ty aj ja sme v jeho rukách... a s vierou prejdeme každú tmu, aby sme raz mohli byť vo večnom svetle.

 

Bože, verím ti že konáš a ďakujem ti, že môžem dôverovať aj v tme... Je dobré, že sa nedáš nahovoriť na všetko, čo si prajem ja.

 

PS. Keď vychádza slnko, je mi jasné, že si.