Sú dve hodiny po polnoci. Sadám do auta a mierim domov. Myslím na ľudí, ktorých som stretla i na svätého Augustína....

Vraciam sa z Farského plesu, ktorý mal svoje čaro.

Možno práve preto, že nebol iba pre dospelých....

Mládež mohla vidieť tancovať svojich rodičov.

Rodičia mohli vidieť, ako tancujú ich deti...

Bol to čas na smiech,

na rozhovory,

na zdieľanie sa...

Čas na ľudskosť.

Vchádzam do dediny. „Ešte tri ulice,“ myslím si „...a som doma.“

Za zákrutou ma však zastavuje policajná hliadka.

Otváram okno a hodím milý úsmev na policajta (v duchu ďakujem Bohu, že som v utorok stihla spraviť STK a Ek).

Pán v uniforme potrebuje čas na spamätanie sa.

Nevie či som karnevalová maska alebo skutočne ráno o druhej sa mu podarilo zastaviť rehoľnú sestru.

Pozdravíme sa.

„Pani vodička, prosím predložte mi vaše doklady,“ konečne sa „chopí“ svojich povinností.

No skôr ako mu ich podám, pýta sa ďalej: „Odkiaľ idete?“

„Z plesu,“ hovorím pokojne.

Ešte raz sa na mňa pre istotu pozrie a nevie, či si z neho strieľam alebo nie.

„Fakt, z farského plesu,“ snažím sa uviesť veci na správnu mieru. Nezdá sa, že by mi veril.

„Pili ste alkoholické nápoje?“ Pýta sa ďalej.

„Nie.“

„A to je vaša plesová maska? No myslím karnevalová?“ Vyrazí zo seba a žiada ma, aby som vystúpila z auta.

V zápätí sa zháči. Práve sa pozrel na môj vodičák. Fotka na ňom je „habitová.“

„Prepáčte,“ ospravedlňuje sa. „Nevedel som , že mníšky môžu chodiť na plesy...“

Doklady okamžite končia v mojej ruke.

„Keby len na plesy, ale mali by sme sa učiť aj tancovať,“ zabávam sa na človeku, ktorý cirkvi vzal jej ľudskú tvár (alebo mu ju vzali iní?).

„To snáď nie,“ pozerá na mňa pochybovačne.

„Fakt, to už pripomínal svätý Augustín. (som múdra, p. dekan to hovoril pri otváraní plesu) Chválil tanec a povedal, že človek sa musí učiť tancovať, lebo potom anjeli nebudú vedieť, čo si majú s ním počať. A že tanec podporuje zdravie, jasného ducha a vzlet duše. Či s ním nesúhlasíte?“

„No hej... Ale vy ste mníška, a vy by ste mali žiť inak...,“ maľuje svoje predstavy o mojom živote. Usmievam sa...a počúvam. Nuž tak podľa neho by som niečo mohla robiť – tak je to modlitba a obeta. Mám držať jazyk za zubami a robiť práce, o ktoré už nikto  nemá záujem....

Jeho kolega nás počúva z bezpečnej vzdialenosti. Má toho dosť. A rozhodne sa zasiahnuť.

„Prestaň,“ prichádza a pozdraví.. „ aj ona potrebuje čas na oddych aj na zábavu. Buď rád, že si ju stretol na ulici a nie v krčme,“ vymeníme si pohľady a obaja sa usmejeme. Niekde sme sa už videli.

Hovorí, že aj on chcel ísť s manželkou na ples, ale dali mu túto službu...

Hovoríme o živote. Zisťujeme, že máme niekoľko známych...

Ako decká sme chodili spolu na karate. Trénovali sme v jednej skupine.

„Chceš mi povedať, že...“ zamieša sa znova jeho kolega, ktorý ma zastavil.

„Presne tak.“

Krúti hlavou.

„Nuž viete, aj tí čo nosia habity a reverendy sú ľudia...

a možno robia viac ako to „že sa modlia.“ Oni s tým Bohom žijú a prinášajú ho všade kde sú.“ Smejem sa.

„Je to čudné. Aj tak si myslím, že títo cirkevníci patria iba do kostola...“

Rozlúčili sme sa. A mne tak napadlo, že Boh túži, aby vyšli von zo svojich zabehaných „kresťanských“ tratí...

a ukázali im, že má zmysel pre radosť, pre lásku, pre načúvanie i počúvanie, pre slová povzbudenia a pre súcit....

Boh je tam kde sme my... a nie je pri nás iba v kostole....

Vieme ho rozdávať....?

Pôst je čas na rozdávanie Boha, ktorý žije v našich bratoch...

Pôst je čas na sprevádzanie a tichý súcit. /na čas keď ticho kričí hlasnejšie ako slovo vyslovené cez megafón./

Pôst je čas na to, aby sme do svojho náboženstva pustili starú pani menom ľudskosť...

Neviem, čo spraví pán policajt s rannou lekciou, ale som si istá, že pochopil, že svätosť je pre ľudí.... rovnako ako ľudskosť je pre svätých.

Ak odo mňa bude niekto v pôste ešte pýtať „doklady“, rada mu predložím – doklad ľudskosti. Obyčajné ľudské slovo.

A na záver: Presné znenie slov svätého Augustína:

„Chválim tanec, lebo oslobodzuje človeka od ťažkostí vecí a spája jednotlivca zo spoločenstvom. Chválim tanec, ktorý všetko vyžaduje a všetko podporuje: zdravie a jasného ducha a vzlet duše. Tanec je premena priestoru, času a človeka, ktorý je  stále v nebezpečenstve sa rozpadnúť, stať sa celkom rozumom, celkom vôľou alebo úplne iba citom. Tanec si vyžaduje celého človeka, ktorý je zakotvený vo svojom strede, ktorý nie je posadnutý chtivosťou po človeku alebo po veciach a diabolskou osamelosťou vo svojom vlastnom JA.  Tanec si vyžaduje človeka oslobodeného vo vzlete a rovnováhe všetkých síl.  Chválim tanec. Ó človeče, uč sa tancovať, inak anjeli v nebi nebudú vedieť, čo si majú s tebou počať.“ (sv. Augustín)