« Назад

Prečo nám Ježiš nedá bager

Nuž asi má na to dôvod. Keby nám ho dal, nejeden z nás, by ho "dobre" využil... Na čo? Na splnenie prianí...

Nie vždy je všetko tak ako chceme...

Svedčia o tom prebdené noci...

Vrásky pod očami....

Slzy bezmocnosti...

Hnev a zaťaté päste....

Rozpadajúce sa vzťahy....

Slová vchádzajúce do uší a vyvolávajúce prítomnosť "neprajníka či útočníka."

Svedčia o tom...

Tí, ktorí namiesto priateľstiev vyhľadávajú kamarátku fľašu s alkoholom,

alebo len tak zabíjajú čas pri počítači, či internete...

Tí, ktorí sekli so všetkými vzťahmi a uzatvorili sa do seba, zamykajúc srdce kľúčom bolesti...

Tí, ktorí dávajú prednosť drogám a túžia, aby im aspoň na chvíľu bolo dobre.

Keď vidím bezmocnosť a bolesť mnohých chvíľ, mám chuť prosiť Ježiša modlitbou,

ktorú napísala mladá žena na zdrap papiera, keď sa dozvedela o svojej chorobe a život sa jej rozsypal ako domček z kariet.

Prosím ťa o bager Ježiš.

Ak mi ho dáš vybagrujem z mojej duše ľudí, ktorí ju pošliapali...

... vybagrujem nesprávne rozhodnutia, ktoré poznačili celý môj život

... vybagrujem deň, keď som stretla nesprávneho muža...

... vybagrujem slová a dôveru, ktorú som dala, no bola zneužitá....

... vybagrujem slová lekára o mojej chorobe...

... vybagrujem chvíle, kedy som sa nesprávala, tak ako som sa mala...

... vybagrujem dni, keď som stretla ľudí, ktorým neviem (neznamená to že nechcem) odpustiť.

... vybagrujem tie momenty, kedy som cítila bolesť z odchodu človeka, čo ma mal rád... (aspoň som si o ňom myslela, že ma miluje)

... vybagrujem a odsťahujem tých, čo sú mi nesympatickí, protivní a ktorí mi podrážajú nohy, namiesto toho, aby mi pomáhali a boli so mnou, keď ich potrebujem

... vybagrujem mnohé udalosti a urobím si vlastnú cestu vo svojej duši... cestu radosti a pokoja...

.... Pane, ak mi dáš bager, budem iná. Radostná, pokojná a spokojná.... budem dobrá.... budem ti slúžiť.... budem.....

TAK PREČO MI HO NEDÁVAŠ?

Niekedy sa ťažko hľadá odpoveď.

Boh však vie, že každý človek,

ktorý vstúpi do nášho života MÔŽE byť požehnaním...

NEMUSÍ alebo NIE JE, len ak sa rozhodneme pre túto možnosť.

To iba bolesť a bezmocnosť nás presviedča, že jediné správne riešenie je, ak sa zatvoríme pred inými a ponoríme sa do vôd odsúdenia, hnevu, sebaľútosti, samoty, či sebazničenia.

Len Boh vie, čo nám mali priniesť naše rozhodnutia...

A tak isto ich chce premeniť na požehnanie... na dobro pre nás.

No môže to urobiť len vtedy, ak prestaneme prosiť o "bager"

a ukážeme sa pred ním takí, akí naozaj sme...

Úbohí, bezbranní - nechápajúci.

Rovnako ako učeníci na ceste do Emauz....

Zavesení na jeho milosrdenstve a prítomnosti...

Niekedy sa takými stávame po mnohých rokoch....,

ale Boh nalomenú palicu nedolomí...

Čaká a bolí Ho, že sa umárame,

kým on nás volá k vnútornému pokoju.

Boh nepočúva naše modlitby o bager....