Príde deň, keď budem písať posledný list. Deň ktorý sa blíži. Hodinu, po hodine, minútu po minúte... Čo v ňom bude? Ako ho napíšem? Aké slová doň vložím? Nuž asi takto...
Sú udalosti, či skúsenosti, ktoré si človek musí prejsť sám.
A sú aj tie, do ktorých by rád vpustil iných.
No najskôr by museli pri ňom byť.
Nesmeli by ujsť vo chvíli, keď do ľudského života vstúpi bolesť, trápenie, kríž...
Nesmeli by vziať do ruky sudcovské žezlo a váhy značky: "požehnanie alebo prekliatie."
Posledný list bude mať pečať posolstva:
"Život žijeme sami uprostred množstva ľudí.
(aj starobince sú plné, a na posteli leží každý sám za seba)"
A hoci za ľudskými dňami sa skrýva veľa bolestného,
tak roztrasené riadky budú pokračovať nádejou:
"Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Boh pripravené pre tých, čo ho milujú."
Pre tých, čo dali všetko a nezostalo im nič (ani sa im nič od iných nedostalo)
S Jóbom zašepkám: "Viem, že môj Vykupiteľ žije...."
Človek si v tej chvíli uvedomí to podstatné:
Áno, idem za Ním... (za Bohom)
s prázdnymi dlaňami
s uboleným, a často ustráchaným srdcom
s batohom nedokonalostí, ponorených do ľudskej biedy.
Idem...
ako dieťa,
ako závislák na drogách
túžiaci po upokojení svojho srdca,
ktorému tak málo rozumie svet (a ľudia v ňom).
(veď kríž, choroba, staroba, problémy sú iba príťažou)
Skôr ako odídem...
ešte niečo poviem.
Tri slová.
Ďakujem.
Odpustite.
a Prosím...
Ďakujem všetkým, ktorí vstúpili do môjho života
a nesúdili ma.
Milovali a pomáhali mi či svietilo slnko, alebo som sa plazila po zemi v tme.
Každý z vás ma niečo naučil...
Boli ste pre mňa výzvou... (niekedy ťažkou, inokedy radostnou).
Nech vám to Boh odmení...
Odpustite mi,
ak som váš "prínos" do mojich dní nevedela správne načítať,
ak som sa búrila, ak som vás vytesnila zo svojich myšlienok...
Často to nebolo preto, že som vás nemala rada,
ale preto, že pri stretnutí s vami kričalo moje srdce, zranené bolesťou a nedôverou.
Odpustite mi,
že som vám tak málo pomáhala a chcela som robiť veľké veci,
kým Boh mi ponúkal malé kamienky robiace radosť chudobným a biednym.
Prosím Vás...
... nebojte sa stáť pri ľuďoch, ktorým sa stane v živote niečo zlé...
... nebojte sa stáť pri tých, ktorí sú navonok tvrdí...
... pýtajte sa ich ako sa majú, ako sa im darí, aj keď vám z času na čas zložia slúchadlo ....
.. čas na zemi nie je o našom pohodlí, ale o službe pre iných....
.. iba to čo dáme, to sa nám vráti...
Posledný list...
je vždy iný, ako ten prvý, druhý i tretí...
Je to list, ktorý ostal,
keď sme vytrhli všetky ostatné stránky zo zošita života....
List, ktorý po pohrebe niekto skrčí, alebo nie....
Tomu kto ho píše, je to jedno...
Dosiahol svoje.
Vidí Vykupiteľa a je na mieste,
kam nevkročila ľudská noha...
Ale tí, čo ostali majú pred sebou otáznik.
Výzvu!!!!
Pripravovať sa na deň, keď oni sami budú písať LIST
LIST pred vstupom do večnosti.
Ten posledný...
Aký bude ten tvoj?
Rozhoduješ o tom dnes.
Mnohí už ten list napísali
a nemôžu v ňom zmeniť ani čiarku.
