Občas mi tvoje SLOVO, Pane vyrazí dych. Niekedy zlomí kosti. Dobre viem, že to nie sú iba písmená...
Naučila som sa, že každé slovo – Tvoje i ľudské – je ako škatuľa.
Áno!
Presne tak!
Škatuľa plná niečoho...
So šiestimi stranami,
čo ponúkajú šesť rozdielnych videní,
či pohľadov...
Zvláštne, že hľadíme často len jedným smerom.
Priznávam, že „nemusím“ futbalistov, čo kopú do SLOV ako do „škatúľ“,
ktorým obsah si dal Ty sám pri stvorení sveta.
Alebo tých, čo žijú z agentúry: „Jedna pani povedala...“
a spúšťajú lavíny písmen natiahnutých na laná, čo neponúkajú záchranu,
ale ešte viac ponárajú do priepasti.
S bolesťou prijímam góly, od vyššie spomenutých hráčov....
A žasnem nad tým, ako sa oháňajú mečom vlastnej pravdy
a pokojne tnú do sŕdc náhodne prechádzajúcich ľudí,
namiesto toho, aby si overili, či to čo sa hlása
je aspoň trocha pravdivé....
Dnes som vošla do chrámu,
naprogramujúc svoju myseľ na stránku: www.pokec-s-Bohom.
Netrvalo dlho a Ty si mi poslal správu.
Obyčajnú.
Už som ju toľko krát od Teba počula.
No až dnes sa stala
N E O B Y Č A J N O U.
Zachytila som konečne tvoj signál P R Í T O M N O S T I.
Písal si:
Blahoslavení chudobní v duchu...
A ja som ti ťukajúc jedným prstom
do klávesnice môjho života tiež poslala odpoveď:
Priznávam, môj duch nemá síl bojovať,
proti tým čo svoju moc nosia na perách,
v pracovných zmluvách,
či v dekrétoch.
Bezradne pred nimi stojím a mlčím, lebo moje slová
sa odrážajú od steny ako hrach, čo vraj hodili pod nohy Jánošíka.
Pane,
Prinášam ti moju chudobu ponorenú do služby blízkym....
Prinášam ti chudobu na lásku, na ochotu odpúšťať, či začínať znova.
Prinášam ti bezvládnosť nemej výčitky, pýtajúc sa:
Prečo mi nedávaš bohatstvo ducha,
aby som mohla zmenšiť bolesť
a pričarovať do očí mojich blízkych pokoj a radosť?
Pane, prinášam a odosielam pred tvoju tvár - svoju chudobu,
lebo nemám nič, čo by som dala,
aby som obránila svoje meno,
aby som prinútila bratov či sestry,
pozrieť sa na mňa tvojimi očami.
Nemám nič, čím by som ich „prinútila,“
aby rozbalili škatuľu mojich slov
a dotkli sa ich obsahu,
pozerajúc sa na ne zo všetkých strán.
Enter.... Odoslané.
Už len mlčím,
a v duchu si opakujem, že iba TY si mojim Ochrancom,
ktorý pozná obsah každého mnou vypovedaného, či napísaného písmena.
Iba TY naplno chápeš moje úmysly a vieš, prečo kladiem
na papier i do života slovo za slovom a prečo ich viažem do viet.
Iba TY...
Odpovedáš:
Budú ťa prenasledovať pre spravodlivosť.
Budú ťa potupovať.
Budú na teba všetko zlé a nepravdivo hovoriť.
Znova ťukám – Ako bez duše:
Stačí!
Už nepíš, prosím ťa Pane,
tvoje slovo je ako fakľa, ktorá páli moje vnútro.
V plameňoch hádžem otázniky:
Čo som spravila zlé? Čím som pohoršila iných?
Tým, že som chránila človeka?
Enter! V bezmocnom hneve odoslané
No Boh zosilnil svoj signál.
Spojenie trvá. Znova píše, ba priznáva sa.
Delí sa s tým, čo zažil od nás – OD ĽUDÍ....
Aj prorokov prenasledovali....
Musí to tak byť
aj v mojom živote to bolo.
Pamätáš, ako si povedali: „Poďme a zabime ho?“
Nepýtali sa na to, čo im vravím!
Nehľadali pravdu!
Sami si mysleli, že ju majú a ustrážia si ju iba vtedy,
ak zabijú všetkých, čo otvárajú ústa proti ich vôli.
Ešte teraz ma to bolí.
Slovo pre nich nemalo steny a obsah bol iba taký,
aký im vyhovoval,
aby si dokázali,
že sú lepší (ako ja)
že sú mocnejší (ako ja)
že sú ............. (ako ja)
A hoci nepočuli všetky moje slová,
dychtivo počúvali tých,
čo o mne vedeli „všetko“
a prekrúcali raz povedané,
miešajúc pri tom svoj vlastný nápoj závisti, kariéry, či pohŕdania.
Spomínam si na mýtnika?
Odišiel slobodný
Kým farizej chrániaci záujmy a plniaci príkazy
ostal prikovaný sám k sebe.
Mýtnik miloval a poznal hodnotu niekoľkých slov:
„Pane zmiluj sa nado mnou,“ opakoval,
vediac že nemá právo vynášať rozsudky,
pohoršovať sa, či maľovať načierno obraz o iných.
Jediným jeho právom je v pokore volať ku MNE....
Kto je múdry, nech pochopí.....
Bol blahoslavený, vedel o sebe viac ako iní...
Vedel o chudobe svojho ducha...
Vedel, že aj keď na neho všetci budú pľuť a ukazovať prstom,
JA a môj Otec mu držíme palce,
lebo napojil svoje srdce na pravý zdroj Svetla.
Trpíš dieťa moje?
Nemôžeš sa brániť?
Ostaň vždy na strane pravdy,
lebo taktika, či filozofia firmy ťa nespasí,
možno ti na nejaký čas ponúkne kôrku pozemského dobra,
ale čo je to oproti Chlebu večného života.
Neboj sa!
Žehnaj tým, čo svoje srdce dali do služieb sláve.
A JA ti zatiaľ budem viť veniec, ktorý som pripravil
svojim, navonok prehrávajúcim deťom...
Si na ceste
a len vtedy, ak prejdeš:
.... cestou chudoby ducha...
... cestou plaču a hladu....
... cestou čistého srdca...
... cestou prenasledovanie pre moje meno
Dostaneš veniec večnej slávy....
Už teraz si môj človiečik – rodu : B L A H O S L A V E N Ý CH.
Boh stačil :Enter.
Chvíľu sme mlčali a potom dodal...
Blahoslavenstvá sú pravidlá pre tých, ktorí chcú zvíťaziť.
Musia ich zakúsiť na vlastnej koži.
Inak im nemôžem pripraviť Veniec Víťazstva....
Rozhodni sa, ktorou cestou chceš ísť.
Stále si slobodná.....
A nezabudni.
Kým trpíš pre MOJE MENO, ja ťa nikdy neopustím....
Ozaj pre „čo“ trpíme... ???
