Volám do neba... Pýtam sa... a čakám odpoveď. Si tak ďaleko no zároveň aj blízko...
Chýbaš.
Tvoje prázdno nezaplní ani rozdaná láska, ani spomienky.
Kto si?
Človek, ktorého si Pán povolal k sebe...
Duša, čo žije večne a túži sa ponoriť do plnosti Božej Lásky....
Mysľou mi lomcuje smútok.
Preto dnes večer idem k tebe....
S OTÁZKOU...
Ako ťa môžem sprevádzať,
teba, človeka, ktorého si Pán povolal do večnosti?
Teba, ktorého telo sme pred nejakým časom položili do hrobu...?
Na čom ti ešte záleží?
Čo ti urobí radosť?
Čo potrebuješ na tvojej púti vo večnosti?
Ticho.
Niekde v diaľke počujem tvoj hlas...
zmiešaný s náukou cirkvi
a svedectvami tých, ktorí sa
„vyznajú“ v dušiach v očistci...
Si duša horiaca fakľou večnosti...
si duša, ktorá sa možno čistí....
Veď život nie je ľahký
a človek sa často z nerozvážnosti rozbehne
na miesto, o ktorom vie že je správne
Si....
Áno, viem že si.
Aj keď ti už nemôžem telefonovať,
či podať ti raňajky...
si pri mne....
a túžiš, aby som ťa sprevádzala...
Si Duša ponorená do tajomstva večnosti.
Nezáleží ti na tom, aký pomník nad teba postavíme,
či bude veľký, alebo krátky,
či bude široký alebo úzky.
či sa bude páčiť susedom alebo nie...
Podstatné je niečo iné...
Služba lásky voči tvojej duši...
modlitby vyvierajúce z túžby dobro,
a nie z povinnosti
obety.....
sväté prijímanie...
svätá omša.....
mlčanie, aj keď jazyk páli...
dobré skutky...
odpúšťanie
a nádej, že si tam hore šťastný.
To všetko ti pomôže vykročiť na cestu do blaženej večnosti.
Na miesto,
kde aj ja v jeden deň prídem za tebou...
Prosím,
teba,
ktorý si ma predišiel,
a ktorý si svojim odchodom
nezatvoril dvere lásky,
vypros mi od Ježiša a Márie milosť,
aby som bola na tú chvíľu pripravená...
Nauč má rátať moje dni,
aby som našla MÚDROSŤ SRDCA,
aby som nedbala na ľudské slovo,
ale na to večné....
Aby som dôverovala Bohu,
a s istotou očakávala splnenie prisľúbení,
ktoré nám zanechal vo svojom SLOVE...
Stojac pri tvojom hrobe,
nezáležiac na tom,
či je veľký, či malý,
starý, alebo nový,
či sa páči susedom,
alebo nie...
Ťa prosím,
vypros mi milosť,
aby som myslela na svoj posledný deň
tu na zemi,
a aby som prinášala ovocie
dobrých skutkov s pečaťou lásky,
lebo ju iba ju – prejavenú v obyčajných maličkostiach –
si raz vezmem so sebou.
Na miesto, kde si ma predbehol....
Milý človiečik,
s dušou ponorenou na cestu večnosti,
nedovoľ, aby sa moje srdce nechalo oklamať
krásou pomníka na cintoríne,
množstvom kvetov a sviec....
Ale nauč ma myslieť na teba i na všetky duše v očistci.
A.
Vypros nám milosť pripraviť sa na cestu do večnosti.
Uverejnené 11.2016, aktualizované redakciou Moja Komunita 2.11.2012
