„Je to vôbec možné? Je možné, aby som sa nechala klamať niekoľko rokov?“ Pýta sa ma kamarátka a hlavu si drží v dlaniach. Bolesť preniká jej srdce. Mlčím. Svet si nevšimne jej pošliapanú dušu. Veď nič sa nestalo. Nebol to ani rozvod, ani samovražda. Nič o čom nenapíšu ani novinári, aby zvýšili čitateľnosť svojho média.... A tak o tom píšem ja! Nie preto, aby ste to čítali! Ale aby ste zabránili bolesti, ktorá môže prísť....
vo chvíli, keď jeden človek začne vlastniť toho druhého.
Čím dlhšie žijem na tomto svete, tým viac premýšľam nad slovami, ktoré poviem...
Každé z nich totiž nesie v sebe náboj požehnania, alebo sklamania....
a hlavne výzvu, že to čo bolo vypovedané, by malo byť splnené.
Napríklad pri slove PRIATEĽSTVO cítim svoju krehkosť a preto ho nehovorím často a zásadne ho nehovorím po niekoľkých stretnutiach....
Ignorujem ho aj na sociálnych sieťach, ako FB či iné....
Za skutočným slovom „priateľ“ sa totiž skrýva oveľa viac ako niekoľko kliknutí na klávesnicu počítača...
Priateľstvo je Božím darom.
Darom o ktorý sa nemôže človek starať sám – treba na to dvoch.
Dvoch odvážnych, ale aj slabých, milujúcich, odpúšťajúcich a najmä úprimných...
Ľudí, ktorí nestoja pri sebe iba vtedy, ak sa cítia dobre, a iba vtedy, keď jeden využíva dary toho druhého a druhý toho prvého....
Pravosť priateľstva sa skúša v ohni.
Musí prejsť časom skúšky utrpenia a bolesti. A tá A ten rozhodne. Či človek iba prežíva vzťah s nálepkou „priateľstvo“ alebo je to skutočne Boží dar, ktorým neotrasie nič zvonka ani z vnútra.
Skúška priateľstva sa začína vo chvíli, keď sa jednému z tých dvoch prihodí niečo, čo mu porozhadzuje hodnoty jeho života. Ponorí ho do utrpenia, či vezme mu čas, ktorý dovtedy venoval druhému.
A čo my?
Poznáte Jóba? Pamätáte si na jeho priateľov? Prišli za ním, boli s ním, ale nie preto, aby ho povzbudili, ale preto, aby ho hodnotili... ukazovali na jeho „nekonkrétne hriechy“ , hľadali ich a vyhlasovali, že to čo sa v jeho živote stalo, je zdvihnutý Boží prst, a že sa má dať na pokánie...
A pritom Jób miloval Boha ešte aj na smetisku bolesti....
A slová jeho priateľov boli iba ďalšou soľou do jeho rán...
„Priatelia“ prišli. Zhodnotili.
A keď sa im Jób snažil vysvetliť, že veci sa majú inak a nie tak ako si to myslia, mávli nad ním, ako nad zatrateným synom rukou, a odišli.
Mali pocit, že si splnili svoju úlohu a urobili, čo bolo v ich silách.
Naozaj?
Ale poďme ďalej.
Priateľstvo je tak krehké a vzácne, že v čase skúšky sa nepýta na prejdené kilometre, ale na blízkosť či bolesť srdca toho druhého.
Spomeňme si na príbeh o Noemi a Rút.
Noemi bola žena, starká, ktorá stratila svojho manžela a zomreli jej aj dvaja synovia. Žila v cudzine a jediné čo ešte mala, ale čo nechcela vlastniť, boli jej dve nevesty Orfa a Rút.
Orfa sa rozhodla odísť, nechcela zdieľať bolesť svokry, kým Rút ostala.
Nerátala kilometre, ktoré musela prejsť...
Milovala. Bola odhodlaná pre priateľstvo s Rút aj odísť z vlastnej krajiny....
Chcela ju tešiť v čase jej staroby...
Čo ju k tomu viedlo?
Láska, spoločne prežitý čas, ľudský prístup svokry, skúsenosť jej viery s Bohom, ktorá nepôsobila „nátlakovo“ ale radostne?
Iste bolo toho viac...
A po tretie.
Spomeňme si na Tobiáša a jeho cestu k Sáre. A na anjela, ktorý ho sprevádzal.
Nič nevysvetľoval, iba bol s týmto mladým mužom a viedol ho.
Stál pri ňom vo chvíli, keď myslel na utrpenie svojho otca, na biedu svojej rodiny, keď prežíval strach...
To bolo priateľstvo. Priateľstvo, ktoré mlčí a čaká na správnu chvíľu.... Až na konci príbehu sa dozvedáme, kto naozaj je.
To je to priateľstvo na ktoré treba odvahu...
Priateľstvo sa skúša načúvaním....
Iba skutočný priateľ pochopí to, čo sa skrýva za slovami jeho „priateľa.“
Je to vzácna chvíľa, keď priateľ spozná bolestné skutočnosti, ktoré si ten druhý nosí vo svojom srdci... a nemá silu o nich hovoriť.
Priateľstvo je čas, keď počas skúšky za slovami: „Chcem byť sám,“ začujeme tiché. „Neodchádzaj. Spýtaj sa ma ako sa mám...Objím ma, aj keď sa bránim...“
Priateľstvo je cesta, v ktorej buď hľadáme smer ako ísť ďalej,
alebo sa rozhodneme hľadať dôvody, prečo ísť z neho von...
a prečo je ten druhý „trápny.“
Ak vytrváme pri druhom v jeho bolesti, zvíťazíme obaja... Stávame sa múdrejšími, navzájom si dôverujúcejšími a pokornejšími...
Ak nie....
Tak potom to o čom sme si mysleli, že je skutočné priateľstvo,
priateľstvo vôbec nebolo.
Bola to iba nálepka na akýsi pokus o vzťah dvoch „egocentrických bytostí“,
niečo na spôsob virtuálnych priateľov.
Bolo to parazitovanie navzájom.
No vo chvíli, keď sa paraziti oddelia, tak jeden z nich, vychádza z boja ako nasýtenejší víťaz, kopajúci do druhého a dávajúci mu pocítiť, že ho už nepotrebuje.
Má silu si predsa nájsť inú „obeť“.
A „obeť?“
Človek hlboko ponorený do skúšky dostáva ďalší úder pod pás...
Úder značky samota, menejcennosť, ohováranie a sklamanie.
Do svojho prázdna kričí a pýta sa: „Či je to naozaj skutočnosť?“
Hodina pravdy je ťažká. A vždy je dobre, ak príde skôr ako neskoro. Aj keď bolí.
Priateľstvo rastie vo vernosti za každých okolností...., aj v búrke, aj v tme....
Je vzácne....
Ak ho máte, chráňte si ho....
Ak ste ho stratili, buďte za to vďační, pravdepodobne to ani priateľstvo nebolo – iba parazitovanie....
A hlavne majte odvahu ďakovať za priateľstvo a byť dobrým priateľom v čase skúšok a búrok.
Nepoužívajte krehké slová ako vreckovky na utieranie sĺz, ale stojte za každým slovom, ktoré ste vypovedali.
Pane Ježišu, požehnaj všetkých tých, ktorým som v živote venovala to krehké slovo „priateľ“.
Ďakujem, že ma očisťuješ od pseudopriateľstiev. A prosím ťa, daj mi odvahu byť statočnou priateľkou pre iných. Amen.
