Zastavujem pred nemocnicou s prázdnou peňaženkou. „Ešte že je tu bankomat. Musím ju naplniť,“ pomyslím si a vystúpim z auta. Netuším, že Boh chce okrem peňaženky naplniť aj moje srdce...

Zo šera sa predo mnou vynorí útla postava ženy.

Svetlo neónových lámp odhaľuje smútok a bolesť v jej tvári.

Akúsi beznádej a bezradnosť spútanú láskou...

„Dobrý večer,“ pozdraví a narýchlo povie. „Prosím vás o modlitbu za môjho starkého. Ja a ani on sa nevieme modliť, ale viete....“

Spustí...

Otvorí knihu svojho srdca....

Starký bol pri nej stále. Bral ju na výlety, učil ju objavovať prírodu...

Keď sa rozišli jej rodičia rozhodol zastávať sa úlohu jej otca....

Pripravoval sa s ňou do školy, a aj keď jej nešla matika, bol nekompromisný....

Teraz si to váži...

Vďaka jeho snahe, prešla všetkými skúškami na výške, aj keď teraz matiku vo svojej práci nepotrebuje...

Keď ostala sama s deťmi, často ju navštevoval a pomáhal jej ako mohol...

Pre tých čo potrebovali jeho radu, či pomoc, mal vždy otvorené dvere a to aj v noci. Bol zverolekárom.

Len o tom Pánu Bohu jej nehovoril...

Chcel aby z jeho vnučky vyrástla správna žena.

Žena s veľkým srdcom ochotná pobiť sa s udalosťami života.

Kostoly a kňazov vnímal ako súčasť kultúry.

Nahlas sa k téme „cirkev“ nevyjadroval.

„... aj tak nemohol chodiť do kostola. Bol komunizmus... a potom... možno sa aj hanbil...a teraz?“

Odmlčala sa.

„Myslíte, že ho Boh vezme k sebe do neba?“

„A vy si myslíte, že nie?“ položila som protiotázku

pričom sa mi hlavou preháňalo tisíc myšlienok.

„Ale on sa nemodlil!“ rozplakala sa.

„Mýlite sa,“ usmiala som sa.

„Modlil sa celým svojim životom. Hľadal dobro a chcel zakryť to, čo iní pokazili... a ak je pravda, čo ste mi o vašom starkom povedali, tak to robil z celého srdca...“

„Prosím naučte ma modliť sa,“ chytila ma za ruky.

„Veď sa práve modlíme,“ upokojovala som ju. „Boh je tu s nami a vidí vašu bolesť. Počuje vaše slová, a hovorí vám: „Neboj sa, som s tebou rovnako ako s tvojim starkým. Postarám sa o neho. Aj keď sa ku mne nemodlil ružence, aj keď som ho nevidel v nedeľu v kostole... napriek všetkému ho rád uvidím v nebi.“

„ A čo ak nebo je iba pre tých, čo sa modlili, chodili do kostola, spovedali sa...?“

„Upokojte sa. Nebo je pre všetkých ľudí, ktorých stvoril Boh. On je dobrý a milosrdný Otec a som si istá, že chce mať pri sebe všetky deti, nezáležiac na tom či sú „katolíci“,  „protestanti“ alebo „neveriaci.“ Dôležité je, že sa s ním chcú stretnúť... ako so svojim ockom.“

Plače.... Objímam ju...

Tiež mi po lícach stekajú slzy.... Aj Ježiš by plakal....

Spomínam si ešte že som do tašky dala „Korunku k Božiemu milosrdenstvu“ aj obrázok.

Vtískam jej ho do dlaní... s nádejou, že keď jej bude ťažko,

 „skúsi“ sa spoliehať na Božie milosrdenstvo a nie na súdy  a reči ľudí...

Hovorím, že ešte je čas,  aby sa jej starký stretol s kňazom...

No ona sa bojí... (alebo hanbí?) ... veď čo ak ho pošle preč od dverí...

Nevadí, aj to sa stáva...

Ale ak bol jej starký „statočný“ celý život... iste prijme aj teraz „statočne“ požehnanie a úľavu pre svoju dušu...

Máme spoločnú cestu....

S „polonaplnenou“ peňaženkou ale s plným srdcom míňame autom nočné mesto...

Mysliac na starkého...

Na podmienky, ktoré stanovili ľudia a nie je mi celkom jasné, či tak premýšľa aj Boh...

Je predsa Otec a svoje deti „nevydedí“ len preto, že išli cestou lásky inak ako ostatné...

a nedrali kostolné lavice.

Boh sa nedá spútať do pravidiel, pretože vidí do hĺbky ľudského srdca

a iba on pozná pravdivý príbeh ľudského života....

Myslím na tú ženu i na starkého....

a prosím aby obaja boli statoční.....

Pridáte sa?