Čakárne sú pre ľudí na to, aby v nich čakali. Na niekoho, alebo na niečo. Dnes som v takej čakárni zakotvila aj ja. Čakala som na lekára a recepty pre mojich rodičov. A čakala som a čakala....
Čas ubiehal. Ľudia vchádzali do ambulancie a vychádzali z nej. Niektorí so smútkom v očiach, iní s nádejou a s hlbokým výdychom. Len na mňa akosi neprichádzal rad. A tak som sa pustila do čítania.
Zrazu som začula, a hneď na to aj videla, pobehovať okolo mňa malého chlapčeka.
„Babi, a čo tu chcú, títo ľudia?“ pýtal sa a prstom nebojácne mieril na nás „čakajúcich.“
„To sú tí, čo čakajú?“
„A na koho čakajú?“
„Na uja doktora,“ vysvetľovala starká.
„A to všetci?“
„No možno nie. Niekto môže čakať na to, aby mu sestrička dala lieky, alebo pichla injekciu....“ V tom sa zastavil a s úžasom sa pozrel na mňa, mieriac mi prstom rovno do očí:
„A na čo čaká táto teta?“ Vydal zo seba otázku na plné hrdlo. Babička sa zapýrila a hneď si stiahla šarvanca na kolená. „To je sestrička, rehoľná, vieš,“ šepkala mu.
„A čo je to rehoľná?“ pokračoval v otázkach značky "nahlas".
„To je, ako keď pomáhaš Pánu Ježišovi. Vieš ona sa modlí...“
„A preto musí mať také čudné šaty, keď sa modlí?“ nedal sa malý a ja som zadržiavala smiech. „Ani ty sa tak čudne neobliekaš, keď sa modlíš,“ oznamoval.
„Ale ona patrí Ježiškovi,“ snažila sa stará mama vyviesť svoje vnúča z omylu.
„Aj ona tu čaká?“ spýtal sa a znova sa vybral na obhliadku „tety v čudných šatách.“
Keď už tretí krát zakrúžil popred mňa, pozrela som sa na neho a usmiala som sa.
Nedodalo mu to odvahy a zaspätkoval k starkej. „Babí, ona má aj šiltovku a smeje sa,“ podával jej čerstvé info.
„Buď ticho. To je závoj. Je to Ježiškova nevesta.“
„A čaká kým príde Ježiško?“ zaznela ďalšia otázka, po ktorej nasledoval hlboký vzdych a prikývnutie.
Šarvanec sa znova vydal na výskum a obiehal okolo mňa ako okolo družice, samozrejme približujúc sa ku mne.
„Hej ty. Ale ty tu asi zle čakáš,“ prihovoril sa mi z patričnej vzdialenosti. „Prečo?“ spýtala som sa a hodila na neho úsmev.
„No lebo ak čakáš na Ježiška, tak si sa mala posadiť pred kostol a nie pred dvere uja doktora.“
Všetci v čakárni sa nahlas rozosmiali... len malý „odvážlivec“ nechápal, prečo sa mu smejú....
Babička ho schmatla za ruku a začala sa ospravedlňovať. „Prepáčte, on je stále taký nespratník. Nevieme ho naučiť, aby sa slušne správal.“ A zmizla dole schodmi.
Na svete je veľa takých „nespratníkov“, ale nie preto, že sú nevychovaní, ale preto, že sme im zamlčali, či skreslili pravdu.
Aj Božie Slovo hovorí, že poznáme pravdu a pravda /jedine tá pravá Pravda/ nás oslobodí....
Nemáme ju hovoriť s cieľom ponížiť toho, komu ju tlamočíme, ale preto, aby sme znova získali brata, či sestru pre správnu vec. Hovorme ju vždy s láskou, rovnako ako Ježiš
Keby....
Keby sme nehovorili iba o tom. že Boh prebýva v kostole, ale naučili sa ho hľadať aj v ľudských srdciach a v prírode... bol by svet krajší - „Boží“...a mravné zákony, by sa znova stali súčasťou nášho každodenného správania....
A potom by sa „rehoľné sestry“ a „farári“ nemuseli sa iba modliť a čakať na Ježiška, ale pokojne by mohli čas tráviť aj pred ambulanciou uja doktora.
A to isté platí aj o všetkých pokrstených kresťanoch, získali by nové právo: "miešať sa do vecí verejných...." a nielen "žmoliť patričky"
Ale nedajme sa znechutiť, veď...
Boh je však v každom z nás a na každom mieste. Čakajme ho. Všade! Ani jedno miesto nie je pre jeho príchod nevhodné.
