« Назад

Božia celebrita

Božia celebrita

„Nič nekupuj. Prosím ťa naozaj nič.“ Opakuje mi to už týždeň. Darmo jej vysvetľujem, že má sviatok a že sa to patrí. Darmo jej vravím, že ak by niekto chcel kúpiť darček mne, tak by som sa potešila... a nefrflala by som. No ona si hudie svoje. „Nič nekupuj. Prosím ťa naozaj nič.“

 

Nedalo mi to. Viem že kvety sú jej slabou stránkou.

Miluje ich.

Ak si myslí, že ju nikto nevidí, rozpráva sa s nimi a hladí im listy.

A tak som sa domov vybrala s kyticou.

 

Cestou som premýšľala nad ňou – nad ženou, ktorú som si nikdy nevybrala, ale viem, že mi ju daroval Boh. Uznávam, že to bol skvelý nápad. Vylial cez ňu na mňa svoje požehnanie a ja ju už nejaký ten rok môžem volať mama.

Nedokážem spočítať to čo mi dala....

a dáva aj teraz.

Neviem vymenovať čo všetko musela obetovať od kedy ochorel otec.

Neviem, či by som dokázala niesť bolesť tak, ako ju nesie ona. Ticho, pokorne... zmierlivo tam, ustupujúc tam, kde sa ešte bojujem o svoje práva.

Neviem...

No zo dňa na deň si viac a viac uvedomujem, akým je pre mňa darom.

Je mojim vzorom. Je to žena, ktorá slúži s láskou a nepýta si za to odmenu.

Nečaká ju.

Chce byť zabudnutá...

 

Ale ja zabudnúť nemôžem....

Mama je totiž celebritou  Boha – nie celebritou sveta.

Aj keď spoločnosť ju núti, aby sa z nej stala pracovníčka, modelka, či nezávisláčka od manžela..., neprináša jej to požehnanie...

Mama je celebritou Boha, ak nosí lásku vo svojom srdci,

ak počúva dieťa,

ak nesie každý deň svoj kríž...

Ak pomáha deťom....

Nevadí, že o nej nepíšu noviny, stačí že o nej píše do Knihy života Boh.

 

Pozrela som sa na kyticu.

„Ach Bože, ako je to málo... moja mama a tvoja Celebrita, by si zaslúžila oveľa viac...,“ vzdychla som si. Tak veľmi by som jej chcela dať...

... viac zdravia, oddychu, pokoja, lásky, uznania...

alebo vrátenie situácii, keď jej bolo ťažko...

keď sa stretala ako dieťa so smrťou...

keď sa jej rozpadla rodina... keď....

 

„Nemôžem, urobiť pre ňu veľa, ale ty môžeš....,“ prihovorila som sa Ježišovi... „Tak urob, tak žehnaj... tak mi ukáž, čo by ju potešilo.“

 

Vystúpila som z auta a zamierila si to do izby.

Cestou som ešte stále hádzala prázdne slová do neba.

Mama je tak veľké stvorenie, že každé slovo je prázdne.

Konečne som bola doma.

Mama oddychovala. Otec s ňou. Obaja ma obdarovali úsmevom.

„Čo je?“ spýtal sa ocko.

„Mamina má zajtra sviatok, tak ....“

 

Vzdychla si a pokrútila hlavou.

„Povedala som ti, že nič nechcem...“

V očiach sa jej objavili slzy a kotúľali sa dole po tvári.

A mne ostala sila iba na to, aby som tejto Božej celebrite, povedala jednu, jedinú vetu:

„ Viem, že si zaslúžiš oveľa viac ako tieto kvety, ale do mojich slov sa to všetko nevie vpratať.“

Pozreli sme sa na otca. Cítil to isté. Rozplakal sa.

Občas vnímame požehnanie bolesti a utrpenia, ktoré nás spája.

Odhaľuje slabé i silné stránky a pozýva nás kráčať ďalej.

 

„No už dosť. Tak ďakujem,“ usmiala sa mama a oboch objala.

Kytica je vo váze.

A celebrita mama?

Pri pohľade na ňu jej venuje milý úsmev...

Neopakovateľný...

Jemný a pokorný...

Jednoducho mamin.

 

A ešte niečo....

Včera som sa rozprávala s deťmi.

Z rečí do rečí začali hovoriť o svojich rodičoch....

...o samote s dospelákmi...

...o tom, že si mamu a otca nikto z nás nevyberá,

... o hádkach ktoré počujú, lebo si už mama a oco myslia že spia....

Spoločne sme zistili, že aj

... známky v žiackej často svedčia o ich pohode doma...

... že za päťkou z písomky, často nie je hlúposť....

...ale bolesť, ktorá je taká veľká, že sa nevládzeme učiť...

 

Aj deti mlčali...

... nikto sa nikomu nevysmieval...

... nikto nikoho neponižoval.... – to totiž dokáže každý....

... pochopili, že ak chcú prežiť a byť iní, ako sú ich rodičia, musia sa naučiť si pomáhať.

 

„Ja viem, prečo som ťa dnes stretla,“ povedalo mi na konci stretnutia dievčatko.

„Prečo?“

„aby som vedela, že keď nemá na mňa čas mama, tak ho má na mňa dobrý Boh.“

 

Bože, verím že si každý deň nájdeš čas pre deti i mamy a že ich presvedčíš, že nie je dôležité bojovať o status celebrity sveta, ale ten tvoj, ktorý je naveky zapísaný v knihe života.

Požehnaj prosím aj moju mamu, starú mamu...., krstnú mamu... a odmeň ich raz večným životom v tvojej prítomnosti. Amen

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Krásne, veľmi. Kiež by som, mohla svojej mamičke darovať kvety a povedať jej to čo ty, ... že si zaslúži viac a ako odpoveď dostať jej úsmev.
Отправлено в 12.05.13 21:59.