Rozhovory

Nie je kňazstvo ako kňazstvo

Vždy mám problém radiť mladým ľuďom, keď za mnou prídu s (krásnym) problémom rozlišovania povolania. To moje totiž veľa rozlišovania nepotrebovalo. Kňazom som chcel byť od malička.

Bolo síce isté obdobie, keď som mal asi 10 rokov a chcel som byť pilotom lietadiel v druhej svetovej vojne, ale potom som zistil, že tá už dávno prešla a dnes sa lieta už len na prúdových stíhačkách, nie na vrtuľových – tak som sa vrátil ku kňazstvu a už ma to neopustilo. A tak som hneď z gymnázia nastupoval do seminára, ako 17-ročný (do školy som išiel trošku skôr a vtedy bola 8-ročná základná škola). Čiže či byť kňazom alebo nie, to u mňa nebolo ťažké rozlíšiť. Príbeh začína byť zaujímavý, keď sa spýtame, akým kňazom som mal byť.

Nie je kňazstvo ako kňazstvo

Keďže som odmalička chcel byť kňazom, štylizoval som sa do tejto úlohy spôsobom, nad ktorým sa Pán vtedy musel riadne usmievať. Keďže som bol malej postavy a slabý vo výkonoch, nikdy ma neprijali do „partie“ – nechodil som von, väčšinu som bol doma a čítal som si. Výsledok – nezapadol som veľmi medzi rovesníkov, ale miništroval som stále a vytrvalo.

Tak sa stalo, že som si kňazstvo predstavoval, hm, dnes by sme to nazvali „klerikálne“, proti čomu Sv. Otec František silne bojuje. Budem ja, zbožný a Bohu vydaný kňaz, pri oltári, dole v kostole zbožné babky a dobrí ľudia, a tí „zlí“ bezbožní ľudia všetci zostanú vonku mimo kostol a ja sa nad nimi nemusím trápiť. Dievčatá a ženy? Len zbytočné pokušenie a nástraha. Kontakt na tri metre a ak už, tak cez mriežku spovednice. Zbožnosť spočíva v úteku od sveta k svätým veciam. Veľmi smutný obraz kňazstva, s ktorým som však nastupoval do seminára! Pán sa však nad tým len milo usmial – a začal na mne pracovať.

Bolo to také postupné, že som si to sotva všímal. Prijatie v seminári od spolužiakov, starších seminaristov, aj predstavených. Priateľstvá a autentické vzťahy. Cez prázdniny som začal robiť aktivity s mladými, ktoré sa u nás na dedinke nikdy nerobili a dozvedel som sa o nich v seminári: Dobrá novina, bicyklové výlety, dokonca v lete detské farské tábory, ktorých organizovanie som časom prebral.

O.Ondrej s mladými a deťmi

Výrazný zlom nastal po druhom ročníku, keď som sa dostal na púť do Medjugorje na festival mladých. Našiel som sa v autobuse s jedným farským spoločenstvom, dobre zohratým, a zrazu som dostal veľkú chuť medzi nich patriť. A to sa počas toho týždňa veľmi podarilo – nie mojou snahou, ale ich otvorenosťou a priateľstvom. Vtedy som spoznal, že dievčatá nielen nie sú pokušením, ale práveže môžu byť veľkým obohatením pre seminaristu a kňaza; a že priateľstvo môže byť hlboké, a pritom veľmi krásne a čisté.

O. Ondrej ako seminarista na festivale Mladifest, Medjugorie

Priznám sa, že vtedy sa mi očistil aj obraz manželstva a pochopil som, aké je to krásne povolanie v Božích očiach; ale napriek tomu, že niektorí sa tejto mojej premeny zľakli a predpovedali mi odchod zo seminára kvôli nejakému dievčaťu, vždy, keď som položil na misky váh kňazstvo a manželstvo, jednoznačne zvíťazilo kňazstvo – avšak už nie ako útek pred svetom, ale naopak, túžba vnášať práve do toho sveta Božiu prítomnosť. Myslím, že tam niekde začína charakteristika môjho kňazstva, ako ho prežívam dodnes: dať spoznať Božiu lásku najmä cez bezpodmienečné prijatie, aké sa svojho času dostalo mne.