Je správne chodiť do kostola a na sv. omšu každú nedeľu? Alebo stačí, aby som tam zašla "keď to tak cítim"? Je správne modliť sa každé ráno a večer? Alebo je to príkaz, ktorý ma zväzuje otroctvom zákona? Je dobré zdŕžať sa v určitý deň mäsitého pokrmu, alebo sa postiť iným spôsobom? Alebo je to len skutok, ktorým si chcem "kúpiť" spásu? Je treba pristúpiť k sviatosti zmierenia a prijať sviatostného Ježiša aspoň raz do roka? Alebo je to zbytočné? Je dobré podporovať dielo cirkvi aj finančne? Alebo je to len rúhačské "obchodovanie s odpustkami"?
Naozaj potrebujeme niečo ako Pätoro cirkevných prikázaní? Naozaj ešte dnes potrebujeme nejaké príkazy a pravidlá a nariadenia a ... ?
Nuž, ten, kto ide na sv. omšu zakaždým, keď je to možné, kto sa ponáhľa do kostola ako na rande, kto nevynechá stretnutia so svojim milovaným ani cez týždeň, ten nepotrebuje príkaz o nedeľnej svätej omši.
Kto prežíva v rozhovore s Pánom celý deň a každú chvíľku, kto sa i v spánku modlí pretože nedokáže, nechce žiť ani minútku bez svojho Ocka, tomu bude príkaz o modlitbe dvakrát denne smiešny.
Kto prijíma Ježiša do svojho srdca zakaždým keď je to možné a kto s radosťou a často chodí čerpať milosti spojené so sviatosťou zmierenia, ten nepotrebuje príkaz o ročnej spovedi a prijímaní.
Ale čo ak sa stane, že človek odkladá, odkladá, odkladá... (podobne ako napr. preventívnu prehliadku u zubára už niekoľko rokov) až jeho láska neživená sviatosťami a modlitbou celkom ochladne? Veru, keď sa taký pozrie do kalendára a uvidí, že už sa blíži tretia Veľká noc bez spovede, azda sa mu pohne svedomie a urobí ten (v tej chvíli ťažký, lebo zvyk je železná košeľa) krok, ktorý sa už v tom čase možno podobá návratu strateného syna.
Môže sa stať, že bude veľa "naliehavejších vecí"... Môže sa stať, že moje pole zarastie burinou starostí o rodinu, prácu, možno burinou zábavy, alebo dokonca závislosti, ktorá ma tak pohltí, že hlas Ducha Svätého, ktorý ma volá na bohoslužbu zahluší hlas túžob tela, alebo hlas "svätých povinností", ktorými nás tak ľstivo klame zlý.
Alebo možno sa stane, že sa začnem venovať veciam, ktoré ma od Pána odvádzajú. Možno sa nájde v mojej hlinenej nádobe prasklina a moju stálu modlitbu začne nahrádzať čosi iné...
*****
Nie, naozaj si nemyslím, že Boh si robí čiarky v prezenčke a ak sme vynechali nedeľnú omšu, alebo sme sa zabudli večer pomodliť tak z toho bude "vyvodzovať dôsledky". A dokonca si ani nemyslím, že sleduje koľko času venujeme modlitbe ruženca a koľko kilometrov sme nachodili na púte alebo aký ťažký pôst sme si vymysleli "aby sme sa mu zapáčili".
Ale tak ako viem, že treba posilňovať vzťah manželov (existujú rôzne čísla, koľko hodín týždenne sa majú manželia venovať takej, či onakej spoločnej činnosti a pod), tak verím, že je potrebné živiť aj náš vzťah k Ježišovi.
Spomínaní manželia robia mnohé veci celkom prirodzene a nepotrebujú (aspoň spočiatku) nariadenia, koľkokrát do týždňa majú spoločne jesť pri stole, koľkokrát za rok majú ísť do kina alebo do divadla, koľko hodín do týždňa majú spolu niečo robiť alebo ako často sa majú spolu rozprávať, Ale ak nedodržia ani minimálne množstvo týchto spoločných aktivít, sú na najlepšiej ceste k problému, ktorý často končí rozvodom.
Ale tiež nie preto, že by si manžel značil, koľkokrát mu manželka navarila a ako často mu dala pusu na dobrú noc... Ale preto, že ak vzťah nerozvíjame, čosi podstatné mu chýba. Postupne zisťujeme, že už nemáme nič spoločné a začínajú nás priťahovať iní, ktorí nám zdanlivo ponúkajú to, čo nedostávame (neprijímame, nečerpáme) od svojho partnera.
A takisto je to aj so vzťahom k Bohu. Nie, On nás nikdy neprestane milovať. On nikdy neodstúpi od zmluvy, ktorú má s nami. On nikdy nezačne hľadať to, čo nedostáva od nás niekde inde.
Ale čo my? Keď už si nenájdeme čas ani na nedeľnú sv. omšu, potom s našim vzťahom k Ježišovi niečo nie je v poriadku. Keď si nespomenieme na modlitbu za celý deň, to už nemožno nazvať životom viery...
Ale ešte stále je tu tá "barlička povinnosti", ktorá nám nedovolí úplne odísť od Toho, ktorý nám je Všetkým. "Vo chvíli, keď srdce mlčí, nech aspoň ústa odriekajú modlitbu." A Duch môže pôsobiť. A viesť strateného syna naspäť k Otcovi. Tak, ako sa to stalo mne.
Ešte raz - nemôžme si od Boha nič "kúpiť", alebo zaslúžiť našimi aktivitami. Ale sú veci, ktoré je dobré robiť, aby sme rozvíjali SVOJ vzťah k Nemu.