Dva skutočné príbehy so spätným pohľadom na čakanie na dieťa.

Bože, ja ti tak slúžim, prečo mi nemôžeš pomôcť?

Musela som sa veľmi zdržiavať, aby som sa nehnevala na Boha, že nám nedal deti. V hlave aj v srdci som mala tento pocit: „Bože, ja Ti tak verne slúžim, snažím sa, nič iné od Teba nechcem, nemôžeš to pre mňa urobiť?“ Bábätká okolo nás pribúdali aj do rodín, kde z nich neboli nadšení a my by sme tak túžili aspoň po jednom... Nechcela som vidieť pravdu o tom, že chcem, aby dieťa naplnilo naše manželstvo, moje potreby... S manželom sme slúžili Bohu na chválach, ale Boh nám nestačil. Chceli sme, aby sa náš život točil okolo dieťa. Keď nám niekto spomenul adopciu, urazila som sa. Brala som to, že iní neveria, že Boh nám dá deti. Ja sama som adopciu vnímala ako výraz nedôvery voči Bohu. Teraz viem, že to bolo nesprávne. Trvalo 12 rokov, kým v našom byte pribudla postieľka a narodilo sa nám dieťa. Stalo sa to po tom, čo som sa zmierila s tým, že nebudeme mať deti a že mi Boh stačí. Videla som mladých ľudí a deti okolo nás, na ktorých ich vlastní rodičia nemali čas, a ktoré potrebovali „duchovnú mamu a otca“. Pomyslela som si,  že aj to je predsa rodičovstvo- veď budem milovať a starať sa o deti. Asi, keď som sa rozhodla, že naplnením nášho manželstva bude Boh a otvorila sa pre nezištnú lásku, pribudla k nám naša dcérka. Ja sa teraz snažím, aby som nezabudla na to, čo som sa pri čakaní na ňu naučila.

Chceš dávať lásku?

Milí moji, úplne chápem, ak máte túžbu po dieťatku, ale ono neprichádza. Je to 14 rokov, ktoré uplynuli, kým sme v perinke držali naše dieťa. To však nie je celý náš príbeh. Keď sme sa dozvedeli, že nemôžeme mať deti, bola to pre nás veľká rana a ako mnoho párov sme túžili po dieťatku, ktoré bude mať očká po mamke a nos po ockovi. Počas tohto bôľu sme si úprimne museli odpovedať na otázku: Chceme naozaj prijať, milovať a starať o dieťa? Potrebujeme dávať lásku dieťaťu alebo hľadáme vyplnenie prázdnoty v sebe? Chceme, aby nám slúžilo dieťa na vyplnenie našich potrieb alebo  chceme napĺňať my tie jeho potreby? Pri poslednej otázke sme vedeli, že sú deti okolo nás, ktoré potrebujú lásku rodičov- a my by sme im ju mohli dať. Dôvodom adoptovať si dieťa nemá byť to, že nemôžeme mať deti, ale to že chceme mať deti. Museli sme sa rozhodnúť- niekto tu túži po mame a otcovi, my túžime po dieťatku, čo nám vlastne bráni? Adoptovali sme si teda dcérku a neskôr synčeka, čo boli najlepšie rozhodnutia v našich životoch. Náš syn bol aj chorľavý, ale prijali sme ho ako svojho a neopustili sme ho alebo ani nám „nepadlo“ vymeniť ho za zdravé dieťa. Deťom sme povedali, že sú adoptované, aby sa to dozvedeli od nás a nie od „dobroprajných“ cudzích ľudí na dedine. Keď mal synček 4 roky, zistili sme, že čakáme bábätko. Nemohli sme tomu uveriť, pretože to bolo po 14 rokoch a vôbec sme už nepočítali s tým, že raz budeme mať aj biologické deti. Vďaka adopcii nám však našu túžbu po dieťatku Boh naplnil omnoho skôr. Pomohol nám „očistiť“ našu predstavu prijať „hocijaké“ dieťa- vlastné-nevlastné, zdravé-nezdravé a sústrediť sa na to, že vždy je podstatné dávať a ponúkať pravú skutočnú a nesebeckú lásku. Musím priznať, že adopcia nám pripravila srdcia presne na ten typ lásky.

Viac informácii o adopcii vám poskytne napr. návrat.sk