čo sa stalo – nezmením, čo sa stane - len čiastočne ovplyvním svojím plánom lebo vždy je nejaký a vždy sa nejako (po)zmení :-D
Viera je pre mňa niečo, čo mi vštepili do srdca rodičia, v čom som vyrastala a preto je viera mojou súčasťou. Neviem si predstaviť, že by bola viera niečo, čo by som mala navyše ako bonus, alebo tak... preto si ani dosť dobre neviem uvedomiť kroky mojej viery – aby sme sa nepochopili zle, neviem ich presne definovať, zaškatuľkovať, že toto alebo hento bol krok viery. Občas si dodatočne uvedomím, že to bol nejaký ten skutok viery... často keď sa s niekým rozprávam (a v podstate ani neviem čo rozprávam, ale) potom sa zamyslím a poviem si: „wow, to aká múdrosť zo mňa vypadla?“ a potom mi už len správa príde a je tam poďakovanie a ja v podstate ani neviem za čo... – že venujem niekomu čas, vypočujem alebo niečo poviem? – hm, zaujímavé... potom už len toľko poviem, že „vďaka patrí Tebe, Pane...“
Každý deň niekam kráčam, stretávam známych i neznámych, priateľov, kamarátov, rodinu... a týmto, či už veriacim či neveriacim, treba vydávať svedectvo o viere. Nie len tak, robiť veci naoko, povedať si, však do kostola chodím (-OK-), nikoho som nezabil (-OK-) a pod.. Treba byť živým obrazom Pána – aj On žil medzi ľuďmi, tak ako my, počúval ich, rozprával sa s nimi, pomáhal im a mal s nimi určité vzťahy. A vzťahy vytvárať a udržiavať, pozdvihovať či napĺňať je neskutočne dôležité a náročné. Život je plný vzťahov a aj preto je náročný, to myslím, že nikomu netreba hovoriť, ale vždy je super pocit, keď máme pri sebe oporu, ktorá s nami kráča, ktorá nám pomáha – a to niekedy stačí naozaj len usmiať sa, vypočuť bôľ, poradiť v ťažkosti (dať príklad z vlastného života /odžitý alebo aspoň počutý/, aby človek pochopil, že nie je sám, čo má také problémy a ukázať smer).
Pomáhajme si navzájom, aby sme len navonok nedeklarovali, že sem veriaci a napriek tomu máme srdcia kamenné, ale s úprimnosťou kráčajme po chodníkoch, ktoré nám Pán predkladá, lebo ktokoľvek za Tebou príde, má dôvod prečo vyhľadal práve Teba! Žime to, čo veríme, ale nevykrikujme pred sebou, čo robíme, nech je našu vieru cítiť zo skutkov, nie rečí!
