Aj vy chcete dôkazy? Chcete, aby k vám Boh mocne prehovoril? Aby vám jasne a zreteľne povedal, ktorou cestou máte ísť a aby vám vysvetlil, prečo sú vo vašom živote veci a skutočnosti postavené práve tak ako sú? Aj Jób to chcel... Aj Abrahám... Aj.....
Vždy keď čítam príbeh o prorokovi Eliášovi,
spomeniem si na môjho (nebeského) kamaráta....
Volal sa Mirko a myslím, že sa tak aj volá,
ak sa náhodou Boh nerozhodol, že mu tam hore v nebi, zmení meno...
Skôr ako sme sa skamarátili, žil si svoj život...
... plný zábavy, nepotrebujúc Boha a vysmievajúc sa z neho...
Keď si lietal na svojom rogale, kričal:
„Tak sa ukáž! Kde si! Všetci hovoria že si v nebi a ja som teraz vysoko... a nikde ťa nevidím...“
Smial sa a bol si priam istý, že Boha ľudia vymysleli iba preto,
aby ním strašili malé deti. (tak ho o tom presviedčali na prednáškach v škole.)
Lenže.....
Čas plynul a Mirkovi –vysokoškolákovi – diagnostikovali zákernú chorobu:
Skratka: SM /Skleróza multiple /
Jeho život sa zmenil....
Nemocnice...
lieky...
prebdené noci...
strach...
Myšlienky smerujúce hore.
Otázky: Či fakt náhodou, ten Boh nie je...
Začal ho „hľadať....“
No nenašiel ho,
ani v strachu,
ani vo tme,
ani v hlučnej zábave,
ani v hneve,
ani vo vzdore,
ani v rezignácii...
Až raz celkom v tichý obyčajný deň....
ležal na nemocničnom lôžku
a vedľa neho sa akýsi dedko,
pripravoval na spoveď....
„Na čo vám to je?“ pýtal sa ho Mirko...
„Mal by si ísť aj ty,“ pozrel sa na neho starček,
akoby nepočul otázku,
a obrátil sa na bok.
Starcove slová
ho lámali,
drvili
a ešte viac sa hneval.
„Ja? Veď ja by som to mu farárovi povedal....
že ak je Boh,
tak je zlý!
A trestajúci...
A spýtal by som sa ho,
prečo som chorý....
Povedal by som mu,
že ak...“
Starček sa znova obrátil k nemu,
a pokojne zamrmlal:
„Tak choď a povedz mu to....“
Vyprovokoval ho.
Nech ten farár počuje, aký je darmožráč...
Nech vie, že balamúti ľudí....
a že...
Ešte v ten deň
si kňaz z Mirkových úst
vypočul všeličo...
Zmätený mladík vylial si svoje srdce...
najskôr v hneve,
potom v bezmocnosti,
a nakoniec v túžbe,
nájsť nejaké záchranné steblo trávy...
Kňaz Ján ho počúval,
nebránil sa
„narážkam na jeho osobu...“.
Tušil že je to iba hnis
striekajúci z boľavej rany srdca.
Ba tešil sa,
že tento mladý muž,
má odvahu
dať von to,
čo vo vnútri jeho bytosti
vrie...
Rozlúčili sa...
ale nie na dlho...
Stretávali sa spolu ešte niekoľko rokov...
A Mirko....
Pochopil
Zažil
A Prijal....
Boh sa neskrýva
.... v hlasoch, ktoré hrozia trestom...
.... v slovách, ktoré odsudzujú....
.... na miestach, ktorým hovoríme „ďaleko a vysoko“
.... nie je ani vo víchre a v strachu, ktorý zabíja....
... nie je ani v ohni, ktorý ničí a všetko živé premieňa to na popol....
Boh je
... vo vánku milého ľudského slova
... vo vánku minút a hodín, ktoré venujeme slabým a biednym,
... vo vánku úsmevu, či pohladenia....
... vo vánku najazdených kilometrov, za človekom, ktorý vám hovorí,
že všetko je OK a pritom má smutný hlas....
... vo vánku povzbudenia....
Prorok Eliáš vyšiel z jaskyne a Boh mu povedal: „Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána.“
Vyšiel a chcel vidieť jeho tvár...
No Pán nebol
....ani silnom víchre, čo trhá vrchy a láme skaly
.... ani v zemetrasení....
... ani v ohni....
Pán bol v jemnom vánku....
Pán je v každom z nás....
Mirko to vedel...
Aj v chorobe bol „jemným vánkom“ čo vial pri každom stretnutí s človekom
A dnes aj nám,
rovnako ako Mirkovi, dal Boh šancu,
aby sme boli „Vánkom“
pre tých, čo nosíme vo svojom srdci....
Nepýtajme, či je Boh alebo kde je.....?
Ale dovoľme mu, aby dýchal cez našu ľudskosť....
Pekný víkend „bratia a sestry“ vejúci vánkom úsmevu, pohladenia, pomoci a dobrého slova...
