Vatikán 14. októbra – Prinášame v plnom znení katechézu Svätého Otca Františka z generálnej audiencie dňa 14. októbra 2015 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes, nakoľko predpoveď počasia bola trochu nebezpečná a bol očakávaný dážď, sa táto audiencia koná na dvoch miestach. My tu na námestí a 700 chorých v Aule Pavla VI., ktorí sledujú audienciu na veľkoplošných obrazovkách. Všetci sme zjednotení a zdravíme ich potleskom.
Ježišovo slovo je dnes silné: «Beda svetu pre pohoršenie.» Ježiš je realista a hovorí: «Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» Chcel by som vás, ešte pred začiatkom katechézy, v mene Cirkvi  požiadať o odpustenie za pohoršenia, ku ktorým došlo v poslednom čase ako v Ríme, tak aj vo Vatikáne, prosím vás o odpustenie.
Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.
My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda. Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?
Prijatie a starostlivosť, blízkosť, dôvera a nádej sú rovnako základnými prísľubmi, ktoré sa dajú zhrnúť do jediného prísľubu: láska. My sľubujeme lásku, teda lásku, ktorá sa vyjadruje v prijatí, v starostlivosti, v blízkosti, v pozornosti, v dôvere a nádeji, ale najväčším prísľubom je láska. Toto je ten najsprávnejší spôsob, ako prijať ľudskú bytosť, ktorá prichádza na svet a my všetci sa tomu učíme ešte skôr než si to uvedomíme.
Veľmi sa mi páči, keď vidím otcov a mamy, keď prechádzam pomedzi vás, ako mi predstavujú malé deti a pýtam sa: ‚Koľko má?‘ - ‚Tri týždne, štyri týždne... prosím požehnanie od Pána.‘ Aj toto sa nazýva láska. Láska je prísľub, ktorý každý muž a každá žena dávajú každému dieťaťu: už odvtedy ako sa zrodilo v myšlienkach. Deti prichádzajú na svet a očakávajú potvrdenie tohto sľubu – očakávajú ho spôsobom totálnym, dôverujúcim, bezbranným. Stačí na ne hľadieť – vo všetkých etnikách, vo všetkých kultúrach, vo všetkých životných podmienkach! Keď dôjde k opaku, deti sú zranené „pohoršením“, tým neznesiteľným pohoršením, o to ťažším, čím menej prostriedkov majú k jeho rozlúšteniu. Nemôžu pochopiť, čo sa deje. Boh bdie nad týmto prísľubom už od prvého momentu. Pamätáte na to, čo hovorí Ježiš? Anjeli detí odzrkadľujú pohľad Boha a Boh nikdy nestratí z pohľadu deti (porov. Mt 18,10). Beda tým, ktorí zrádzajú ich dôveru, beda! Ich dôveryplné odovzdanie sa nášmu prísľubu, ktorý nás zaväzuje už od prvého momentu, nás súdi.
A chcel by som pridať ešte inú vec – s veľkým rešpektom voči všetkým, ale aj s veľkou priamosťou. Ich spontánna dôvera v Boha by nikdy nemala byť zraňovaná, a to osobitne vtedy, keď sa tak stane z dôvodu akejsi trúfalosti (viac či menej nevedomej), že sa staviame na jeho miesto. Nežný a tajuplný vzťah Boha s dušou detí nesmie byť nikdy zraňovaný. Je to reálny vzťah, ktorý Boh chce a chráni ho. Dieťa je už od narodenia pripravené cítiť sa byť milované Bohom, je na to pripravené. Akonáhle je schopné cítiť, že je milované pre seba samé, dieťa tiež cíti, že existuje Boh, ktorý miluje deti. 
Novonarodené deti začínajú prijímať ako dar, spoločne s potravou a starostlivosťou, potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky sa dejú cez darovanie osobného mena, cez vštepovanie jazyka, cez reč pohľadov, cez žiaru úsmevov. Takto sa učia, že krása puta medzi ľudskými bytosťami ukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma rozdielnosť druhého, uznáva ho a ctí si ho ako partnera v dialógu. Druhým zázrakom, druhým prísľubom je toto: My – otec a mama – sa ti darujeme, aby sme ťa darovali tebe samému! A toto je láska, ktorá prináša iskierku Božej lásky! Nuž vy, otcovia a matky, máte túto iskru Božej lásky dávať deťom, ste nástrojom Božej lásky, a to je krásne, krásne, krásne!
Len ak hľadíme na deti Ježišovými očami, môžeme skutočne pochopiť, v akom zmysle bránením rodiny bránime ľudstvo! Uhol pohľadu detí je uhlom pohľadu Božieho Syna. Cirkev samotná dáva deťom v krste veľké prísľuby, ktorými zaväzuje rodičov a kresťanské spoločenstvo.
Nech svätá Ježišova Matka – cez ktorú Boží Syn prišiel k nám, milovaný a zrodený ako dieťa – urobí Cirkev schopnou nasledovať cestu jej materstva a jej viery. A svätý Jozef – spravodlivý muž, ktorý ho prijal a chránil, ctiac si odvážne požehnanie a prísľub Boha – nech nás všetkých urobí schopnými a hodnými hostiť Ježiša v každom dieťati, ktoré Boh posiela na zem. Ďakujem.

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/