Na túto tému koluje veľa rôznych výrokov, zrejme aj múdrych. Nemali by sme niekomu radiť, kým sme „neprešli míľu v jeho mokasínach“, „najlepším odborníkom na seba si je každý sám“, treba si „zamiesť najprv pred svojím prahom“ atď. Všeobecne sa zdá, že by sme si mali jeden druhého len vypočuť a „dobrá rada nad zlato“ sa už akosi ...nenosí.

Nie je to ľahká téma. Myslím, že človek potrebuje druhého (blízkeho) niekedy naozaj preto, že si sám nevie „dať rady“ s nejakým problémom, či rozhodnutím. Isteže, každý z nás sme veľké tajomstvo – a ten druhý si nesmie namýšľať, že doňho len tak ľahko prenikne a dokáže vyriešiť všetko, čo my sami vyriešiť nevieme. Takže či už profesionálne poradenstvo rôzneho typu, alebo i to osobné, priateľské, musí byť predovšetkým „postavené“ na pokore. Obidvoch. Jeden s pokorou prosí o radu, ten druhý ju s pokorou ponúka.

Keď je človek profesionál, napr. psychológ, čaká sa od neho, že bude poznať odpovede na problémy, pokiaľ teda sa týkajú jeho odbornosti. A že ich aj poskytne.

Ale čo „neprofesionáli“? Nemôže „dobre mienená rada“ niekedy aj uškodiť? Jasné, že môže a často sa to aj stáva. To ale nie je dôvod na to, aby sme „so špinavou vodou vyliali aj dieťa z vane“ – čiže zavrhli celú vec. Veď, aspoň podľa mňa, aj dobrá rada je veľkým prejavom lásky k blížnemu, ktorý je, aktuálne, v núdzi pre to, čo ho trápi. (Alebo možno netrápi, ale malo by.)

Keď tak o tom rozmýšľam, poznám jedného človeka, ktorého dobré a zaujímavé, originálne a často aj vtipné rady ...preslávili. Je to pán Richard (priezvisko si chce ponechať neverejné) a pochádza z Texasu (USA). Poprosil som ho o rozhovor.

 

Pán Richard – poviem Vám úprimne: Vy ste presne môj typ. Prosím, neurazte sa, ale ja tiež mám ten pocit, že oveľa lepšie mi ide radiť druhým, čo so životom, než poradiť si s tým svojím vlastným.

(Úsmev) Vitajte v klube.

Čo je to za klub?

No, to je klub ľudí, ktorí čosi ťažké v živote zažili, museli to zvládnuť, prekonať, čosi sa pri tom naučili, na niečom stále ešte pracujú – a to ich robí citlivejšími pre osobné problémy iných.

Zároveň, vedomie vlastných problémov v nás vzbudzuje väčšiu lásku k ľuďom, zvlášť k tým, ktorí tiež prežívajú nejaké problémy.

Preto sa im tak aktívne pcháme do života. (Smiech)

Nemali by sme to robiť?

To musia povedať oni. Ale viete ako to je – láska je vynaliezavá... Ak chceme ľuďom dobre, naozaj dobre... a ak vieme, ako na to, naozaj vieme, tak potom nám veľmi záleží, aby sa tá informácia nejako k nim dostala.

Až potom ju necháme napospas ich... slobode.

Áno. Všimol som si. Napr. u Liz Gilbertovej. Len ma prekvapilo, že ste boli spočiatku dosť ...nepríjemný. Ako prvý kontakt to bolo riskantné. Nebol by som sa čudoval, keby Vás – prepáčte – poslala do kelu, definitívne.

Keď som jej hneď spočiatku ukázal svoje najhoršie „ja“, už to potom mohlo ísť len k lepšiemu. (Úsmev)

Ale vážne: Liz bola veľmi zvláštna osoba. Na prvý pohľad som videl, že tam (v Indii) nie je... správne naladená. Iste, prvý kontakt mi nevyšiel: povedal som jej úplnú hlúposť, že vraj okrem nej nikto nikdy nezaspal na meditácii. (Smiech) To som teda mal namále!

Na druhý deň som sa usiloval zachrániť to vtipom, ale tiež mi to nevyšlo.

A do tretice som nie celkom s citom zareagoval na jej apetít. No – horšie to už naozaj nemohlo byť. (Smiech)

Ale... potom to prišlo. Napadlo mi, že jej poradím, ako prekonať ten šok zo zmeny (Rím – India) metaforou, že „keď sa chceš dostať do hradu, musíš preplávať priekopu“, teda aby ju neodradili počiatočné ťažkosti či prekážky.

Áno, to ju zjavne zaujalo a váš dialóg začal byť veľmi inšpiratívny. Zaujala ma Vaša rada: „Musíš sa naučiť vyberať si myšlienky takisto, ako si denne vyberáš šaty. Ak neovládneš myšlienky, budeš mať večne problémy.“

Chcete odo mňa poradiť? (Úsmev)

Nie. Chcem sa opýtať, či toto je to, čo ľuďom radíte – ovládať svoje myslenie ako kľúč k riešeniu svojich problémov.

Ja nie som žiaden profesionálny poradca.

Ale som presvedčený, že myseľ je naša „meditačná miestnosť“ – a ak tam nie je pokoj, nie je nám nanič.

Ešte mi nedá neopýtať sa na jednu radu, ktorú ste jej dali: Naozaj je také jednoduché zabudnúť na kedysi milovanú osobu tak, že vždy, keď mi chýba, mám jej vyslať spomienku... a potom už ponechať odísť?

Nie, jednoduché to nie je. Ale je to jednoduchšie ako zakázať si akúkoľvek spomienku... a konštruktívnejšie než umárať sa v spomienkach na niečo, čo je už ...pasé.

To je pravda.

Váš osobný, rodinný príbeh je veľmi bolestivý. Poučenie, ktoré ste si z neho zobrali - nečakať, kým nám odpustia tí, ktorým sme ublížili, ale odpustiť si sám, ste odporučili aj Liz.

Ale dá sa to vôbec? Aký je rozdiel medzi týmto „odpustiť si“ a hlúpym ospravedlňovaním sa?

Vy v slovenčine to máte ešte ľahšie na porozumenie než my v Texase: „od-pustiť, pustiť to z hlavy a nechať to... ako odtiecť vodu dole prúdom rieky. A ak ste veriaci, odovzdať to týmto spôsobom do Božieho milosrdenstva. Ak sa nemýlim, On už za to zaplatil na kríži a odpustil vám to ešte skôr, než ste ho o to požiadali.

Preto každému radím: „Uver znovu v lásku.“ Aj v tú Božiu, milosrdnú, aj v tú ľudskú – ktorá dáva životu... život.

Hm, tak toto je rada „nad zlato“!

Pre toto sa oplatí namáhať si myseľ a prejaviť si navzájom lásku aj ...dobrou radou. Takou, čo bude útechou, o akej píše Phil Bosmans:

Útecha

Bez útechy nemožno žiť.

Pamätaj však, útecha

nie je ako alkohol, prášky na spanie,

injekcia, ktorá ťa na okamih znecitlivie

a potom ťa znovu vnesie

do ešte tmavšej noci.

Podstatou útechy nie je

záplava slov.

Útecha je ako nečakaná oáza

vo veľkej púšti:

pomáha ti veriť v život.

Útecha je ako

milá a blízka tvár niekoho,

kto chápe tvoje slzy,

kto počúva tvoje vystrašené srdce,

kto s tebou zostáva,

aj v tvojom smútku a tvojej beznádeji,

a kto ti na zamračenom nebi

ukáže hviezdy.

(Kľúč šťastia)