Ponúkam svoju meditáciu pred jedným z Caravaggiových obrazov, na aktuálnu tému. Volá sa "Zajatie Krista" a nachádza sa v Írskej národnej galérii v Dubline.

Sedem osôb, natlačených na malom priestore, znázorňuje drámu Judášovej zrady, ktorá pripravuje Ježiša o slobodu.

Posvätnú atmosféru Ježišovej úpenlivej modlitby na Olivovej hore, v noci Zeleného štvrtku, prelamuje „veľký zástup s mečmi a kyjmi“ (Mt 26, 47), ktorý hľadá Ježiša Nazaretského, aby ho vydal súdu za jeho údajné rúhanie. A táto dráma totálneho nepochopenia skutočne kulminuje práve Ježišovým stretnutím zoči-voči svojmu učeníkovi – apoštolovi, ktorý ho vydáva do rúk nepriateľov.

Ježiš sa mu prihovára slovami, ktoré poukazujú na to, ako ďaleko až zašiel vo svojej vnútornej vzbure: Priateľu, načo si prišiel?“ (Mt 26, 50) – „Bozkom zrádzaš...?“ (Lk 22, 48) Kontrast medzi priateľstvom a zapredaním je takto vyhrotený až do extrému. Akékoľvek mohli byť Judášove pohnútky, toto je zrada. Dôvera, ktorú vyjadruje objatie a priateľský bozk, je pošliapaná Judášovou novou interpretáciou: „Koho pobozkám, to je on, toho chyťte“ (Mt 26, 48).

Dráma tejto zrady sa stáva ešte bolestivejšou a jej dôsledky ešte tragickejšie, keď sa identifikujú jej osoby, ako ich reprodukuje sv. Lukáš: „Judáš, bozkom zrádzaš syna človeka?“ (Lk 22, 48) Ježiš často používal toto pomenovanie v tretej osobe, keď hovoril so svojimi učeníkmi o sebe. Prorok Daniel ho používa na označenie Mesiáša (Dan 7, 13 – 14), čo bolo Ježišovým súčasníkom dobre známe, ale v Ježišovom označovaní seba za Mesiáša práve týmto paradoxným výrazom sa dá vidieť azda i jeho zámer, aby im toto pomenovanie „udrelo do uší“, a tým viesť svojich učeníkov k hlbšiemu poznaniu. Možno by sme ho mohli pokladať aj za akúsi „skrátenú formu“ mena „Ten-koho-pokladajú-len-za-syna-človeka“ (porov. Flp 2, 7: „...stal sa podobným ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“). V každom prípade, apoštolom bolo celkom jasné, koho týmito slovami Ježiš označuje, takže sa nedá presne povedať, že by Ježiš toto označenie používal len v určitých špecifických situáciách. Napr. vo významnom Ježišovom dialógu s apoštolmi Matúš kladie do Ježišových úst otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13). Lukáš a Marek však používajú prvú osobu: „Za koho ma pokladajú?“ (ľudia – Mk 8, 27, resp. zástupy – Lk 9, 18).

Keď Ježiš práve teraz hovorí o sebe ako o „Synovi človeka“, možno v týchto jeho slovách počuť aj akési posledné varovanie, túžbu, aby sa Judáš spamätal – keď si uvedomí, koho vlastne zrádza. Caravaggio to naznačuje tým, ako Ježiš prijíma Judášov bozk so sklopenými očami, zvrašteným čelom a so zjavnou bolesťou. Neopätuje objatie, ale spína ruky k modlitbe – nie však hore, pred očami všetkých, akoby na obranu pred Judášom, ale dole, v skrytosti, kde sa mu v tej trme-vrme zošmykol z pliec modrý plášť, tradične symbolizujúci jeho ľudskú prirodzenosť.

Veľká dynamika tohto obrazu stavia do silného kontrastu osoby, ktoré prišli Ježiša zajať a, takpovediac, zatlačili ho do ľavého kúta obrazu. Tu nachádzame ďalší dynamický kontrast – medzi Ježišom, ktorý čelí svojej zrade a následnému zajatiu, a učeníkom (azda Jánom), ktorý sa odvracia s hrôzou a priam vytlačený z obrazu v istom zmysle taktiež zrádza svojho Učiteľa.

Maliar na tomto malom priestore predstavuje teda nielen jednotlivých sedem osôb, ale i silné vzájomné interakcie medzi nimi a zjavne si dal záležať na niektorých významných detailoch.

Kompozične dielu dominuje dvojica tvárí hlavných postáv deja a ich vzájomná kontrapozícia. Judáš, na rozdiel od Ježiša, má oči otvorené, chce mať istotu v tom, koho svojím bozkom označuje. Jeden z vyvolených apoštolov (od slova „apostello“ – poslaný) už plní nové, iné, ba priam zradné poslanie. Možno nikdy nebol Ježišovi tak blízko, a zároveň taký vzdialený...

Judáš vedie za sebou skupinu vojakov, ich nablýskané brnenia, ktoré svedčia o tom, že sa vybrali do boja, sa jagajú a výrazne kontrastujú s odevom, postojom a celou osobou ich „nepriateľa“.

Prvý vojak, stojaci bezprostredne za Judášom, reaguje na to, ako tento bozkom identifikoval Ježiša a z pozadia komplicovho objatia – ako by povedal náš básnik – „kradmou rukou siaha na jeho slobodu“. Robí doslova to, čo píše evanjelista: „Položili na Ježiša ruky a zajali ho“ (Mt 14, 46).

Druhý vojak, na prvý pohľad, len sleduje svojho spoločníka. V pozadí však vidno, ako svojimi rukami chytá Jánov červený plášť, ktorý v tejto chvíli robí akoby „oponu“ nad Judášovou zradou, aby mu ho následne strhol. Môže to evokovať slová Markovho evanjelia o záhadnom „mladíkovi“, ktorý sledoval Ježiša, ale potom, ako z neho strhli plachtu, ušiel (porov. Mk 14, 51 – 52).

Pozoruhodná je tretia postava, muž s lampášom (porov. Jn 18, 3), v ktorom odborníci vidia Caravaggiov autoportrét. Z tohto pohľadu nadobúda táto postava ešte významnejšie postavenie – je to „očitý svedok“, vrhá svetlo na scénu ktorá sa tu odohráva, a zároveň ju ob-jasňuje... Mimoriadne vypracovaný detail ruky, držiacej lampáš, ktorý dominuje hornej časti obrazu, túto interpretáciu ešte podčiarkuje.

Posledný vojak, ktorému je vidno len kúsok hlavy a oči, dotvára scénu, obraz „kohorty“, ktorá prišla zajať Ježiša a medzi ktorú za zamiešal autor s lampášom v ruke, aby bol „uprostred diania“.

Napokon je tu ešte postava učeníka Jána na ľavom kraji obrazu. Hoci je veľmi úzko spätý s Ježišom, chrbtami a azda i hlavami sa dotýkajú, aj on je predstavený v protiklade s Kristom. Ba čo viac, zdá sa ako keby nevošiel do obrazu, ktorý možno mal byť ešte o pol metra širší. To však určite nezodpovedá realite, skôr si teda treba klásť otázku, prečo ho autor namaľoval, akoby už bol kdesi mimo a do predstavenej scény už z veľkej miery ani nepatrí. Môže nám azda pomôcť dnešný hovorový slovník, podľa ktorého by sme povedali, že Ján zjavne „nie je v obraze“ – nechápe, a preto sa s hrôzou odvracia, kričí, možno k Bohu, ako môže dopustiť takéto bezprávie – a opúšťa svojho Majstra. Prichádza pri tom o svoj červený plášť, ktorý by mohol symbolizovať mimoriadnu Božiu lásku, akou bol zahrnutý.

Dráma zrady, zajatia a opustenia Ježiša sa v obraze odohráva súčasne a okrem toho, že pomáha osvetliť túto dramatickú chvíľu, ktorá dala spád udalostiam Ježišovho umučenia, vťahuje pozorného diváka do vnútra tohto deja naliehavou otázkou: „Na čej strane si Ty, keď je Kristus zrádzaný, potupovaný a opúšťaný?“