Ked si človek myslí,že Boh dopúšťa naňho zlé veci, nie je to vždy zlé. Boj je dobrý - nedáva zlo. Iba človek robí zlé veci a Boh je ten, ktorý to mení na dobré, pokiaľ to príjmeme.

Už je to dávnejšie, čo som absolvovala autoškolu, no to obdobie si pamätám dodnes.  Môj prvý termín bol v septembri.  V ten deň som mala trochu strach, ako to celé dopadne ale hlavne z toho, aby som neurobila hanbu doma a aby nemuseli za mňa platiť naviac. 

No strach bola asi najmenšia čiastka zo všetkých pocitov, ktoré som zažívala. Veľmi jasne som si uvedomovala, či už spravím, alebo nie, Božiu lásku to neovplyvní. A to mi prinášalo pokoj. Testy a cvičisko som zrobila. Čakala ma jazda. Riadne som si ju užívala, bolo to niečo neopísateľné, keď si plne uvedomujete, že Boh je tam s vami, cítite podporu modlitieb. A tak som v aute smelo povedala Bohu: „Verím, že si tu, dávaš mi silu. Kludne sa usaď a teš sa z toho, aká som šikovná.“  Bola som príliš sebavedomá, chcela som to všetko dokázať IBA vlastnými silami a Boha len odsunúť nabok. Počas jazdy som urobila „pár menších“ priestupkov (ako napríklad zapnutie stieračov bez dôvodu..), na ktorých sme sa všetci len milo zasmiali, no skúškami som neprešla. Policajt mi povedal, že mám smolu v tom, že boli predo mnou lepší a hlavne preto, lebo som prešla po obrubníkoch.  Aj napriek tomu som bola šťastná, dokonca i keď mi to všetci  doma vyčítali..  

Druhé skúšky boli úplne iné. Už len v tom, že doma sa natoľko báli ďalšieho zlyhania, že mi vybavili protekciu u môjho známeho, ktorý mal vybaviť úspešnosť skúšky. Najprv to moja hrdosť úplne odmietla, veď predsa nie som odkázaná na niečo také a navyše, je to NESPRAVODLIVE a to ja nechcem.  Chcem byť samostatná a konečne dokázať niečo aj sama.  Po dlhom rozmýšľaní som túto „pomoc“ prijala. Dokonca som to považovala za dobré a na skúšky som už išla s tým, že spravím, či chcem, alebo nie. Bola to taká istota a bezstarostnosť, že vlastne to niekto urobil za mňa. A naozaj, cez skúšky som urobila zase plno malých chýb, ale urobila som. Rýchlo som sa vyparila z auta, aby si to ešte nerozmysleli a bola som vďačná, šťastná.  Keď mi volala mamina, spýtala sa, či som mala pas. Ups, pomyslela som si. Nemala som celú cestu pas a ani ma to nenapadlo. Napriek tomu som UROBILA, vzbudzovalo to vo mne niečo také, keď si poviete WAU...Áno, bol to totálny škandál. Škandál jeho milosrdenstva lásky.

Po čase som si uvedomila, ako veľmi sa to podobá na Starý zákon, čo predstavuje moje prvé skúšky a Nový zákon, druhé. V starom zákone, boli jasne dané pravidlá, ktoré keď ľudia nedodržiavali, Boh ( v mojom príklade policajt) spravodlivo vyniesol rozsudok.  Boh v Novej zmluve nie je iný, stále je spravodlivý, no tu prichádza Jeho Syn, ktorý je naplnením zákona. On neruší prikázania, ale ich plní. Je našou PROTEKCIOU u Boha, prihovára sa za nás. Dokonca zaplatil cenu, aby sme my zrobili. Preto je postoj či zrobím skúšky alebo nie, nesprávny, lebo Ježiš už Ti vopred vydobyl víťazstvo. Na nás je, len ho prijať. A to je niekedy ťažké, odložiť svoju pýchu a uznať svoje slabosti, nedokonalosti.  ... Uvedomila som si, že je lepšie urobiť veci s Bohom, ako sama. Že nebo si jednoducho nemôžeme zaslúžiť, lebo všetko je nám dané z milosti. Je to aj preto, aby sme sa nepovyšovali. My máme len dôverovať a urobiť počas našej cesty všetko dobré, čo môžeme, ale nemusíme sa príliš znepokojovať chybami, lebo Boh počíta s tým, že sme nedokonalí a potrebujeme Jeho, jeho milosrdenstvo, starostlivosť..  

Nielenže mám vodičský, ale ma to aj veľa naučilo, dalo mi to mnoho skúseností  a poznania. Boh nie je stroj,  ale Otec, ktorý aj poúča, lebo chce mať deti plné cností a nie plné  samopašnosti, rozmaznané. :)