Úvod
V roku 1978 zavalila svet neuveriteľná správa, že sa narodilo prvé dieťa zo skúmavky. Tak došlo v oblasti výskumu a diagnostiky neplodnosti a vo vývoji liečebných postupov k obrovským pokrokom. Táto práca chce podať vysvetlenie spôsobov asistovanej reprodukcie, ale hlavne poukázať na jej nezdravé dôsledky a na postoj Cirkvi k tomuto problému, ktorý je v súčasnosti veľmi vážny a ohrozuje mravný, ale aj spoločenský život ľudstva.

Počiatky asistovanej reprodukcie
Prvé umelé oplodnenie bolo zaznamenané v roku 1884 vo Filadelfii, keď doktor William Pancoast, profesor na lekárskej fakulte Jeffersonovej univerzity oplodnil ženu, ktorej manžel bol neplodný, spermiami, ktoré daroval „najkrajší študent medicíny“ z jeho ročníka. Avšak toto prvé úspešné oplodnenie darcom bolo starostlivo utajované. Všetko vyšlo najavo až po 25 rokoch, desať rokov po smrti doktora Pancoasta. Mnohí lekári a väčšina duchovenstva tento čin odsúdili ako čisté mechanické cudzoložstvo, ktoré sa podobá znásilneniu a je zrejme v rozpore s Božími zákonmi.
„V Londýne Dr. Patrick Steptoe uskutočnil umelé oplodnenie 34-ročnej Sylvie Allenovej. V správe sa nehovorí, či sperma bola od manžela alebo od neznámeho muža.“
V roku 1944 boli po prvýkrát spojené ľudské pohlavné bunky mimo tela. V roku 1961 informuje lekár Daniele Petrucci z Bologne, že sa mu podarilo embryo počaté v umelom živnom roztoku chovať v inkubátore po dobu 59 dní. V roku 1969 sa britským lekárom Steptoeovi a Edwardsovi podarilo po prvýkrát umelé počatie v sklenenej Petriho miske, ale pokusy preniesť takéto embryá do maternice spočiatku zlyhávali. Až v roku 1979 v Anglicku doktor Patrick Steptoe a profesor Robert Edwards oplodnili v Petriho miske vajíčko, ktoré odobrali pani Brownovej spermiami pána Browna. Niekoľko dní ho pestovali a potom implantovali pani Brownové do maternice, kde sa vyvíjalo, až sa narodilo zdravé dievča - Louise Brownová. 
Umelé oplodnenie mimo tela sa teda uskutočňuje už viac ako 50 rokov a od roku 1979 sa asistovaná reprodukcia veľmi rýchlo vyvíja.

Asistovaná reprodukcia a jej metódy
Jednoducho by sa dalo povedať, že asistovaná reprodukcia je metóda umelého oplodnenia, ktorá v sebe zahŕňa viac spôsobov. Pod pojem asistovaná reprodukcia v širšom zmysle slova môžeme zaradiť všetky opatrenia, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť otehotnenia. Častejšie sa však tento termín používa v užšom zmysle pre označenie lekárskej disciplíny, v ktorej sú spermie, vajíčka alebo prípadné embryá v laboratórnych podmienkach pripravované tak, aby ľahšie došlo k počatiu i k donoseniu tehotenstva. Všetky technológie asistovanej reprodukcie majú jednu spoločnú vlastnosť. Sú to pokusy preklenúť blokádu jednej alebo viacero zásadne dôležitých funkcií v biologickom slede udalostí, ktoré začínajú stretnutím pohlavných buniek a pokračujú ich spojením a vývojom počiatočnej formy embrya, jeho transportom a implantáciou v maternici. Taká blokáda môže byť vo svojej podstate fyzická, biologická alebo genetická. Individuálna povaha blokády, spôsob, akým sa terapie prevádzajú a počet jedincov, ktorí sú účastní terapie (dve alebo tri strany), prináša - v rôznych kombináciách - veľmi rozmanitú sadu morálnych, etických, kultúrnych a právnych otázok o vybraných terapeutických možnostiach. Všetky postupy použité pri asistovanej reprodukcii nakoniec zahŕňajú nejakú formu klinickej manipulácie s pohlavnými bunkami a (alebo) s embryami.
Aby sme mohli hovoriť o asistovanej reprodukcii, musíme si vymedziť pojmy a potom aj metódy asistovanej reprodukcie. Vychádzame z pojmu eugenetika, čo je biologická manipulácia v genetike. Delí sa na pozitívnu a negatívnu. Zameriame sa na negatívnu eugenetiku. Je to eliminovanie negatívnych genetických mutácií, akési napomáhanie pri patologických zmenách ľudského organizmu. K negatívnej eugenetike patria: inseminácia, umelé mimotelové oplodnenie a prednatálna diagnostika. 
Mimotelové oplodnenie alebo inseminácia môžu byť:
- homogenické - darcami spermií a vajíčok sú manželia,
- heterogenické - darcami nie sú manželia, ale anonymní darci.
Postupy, ktoré sa v rámci asistovanej reprodukcie používajú najčastejšie, môžeme pre prehľadnosť rozdeliť do troch skupín: 1. inseminácia, 2. mimotelové oplodnenie, 3. riešenie mužskej neplodnosti.
1. Inseminácia (Inseminatio artificialis) - spermie umelo dopravené do tela matky.
Inseminácia spočíva vo vnesení spermií do pohlavných orgánov ženy, a to bez časovej súvislosti s pohlavným stykom. Rozlišuje sa pritom oplodnenie homogenické a heterogenické. Oplodnenie sa robí pomocou mechanických umelých prostriedkov, napr. striekačky používanej k prenosu spermií a to tak, že pri pohlavnom stretnutí manželov, ktoré sa deje prirodzeným spôsobom, odoberie lekár spermie z vagíny ženy a bezprostredne ich prenesie do priestoru, kde je možné oplodnenie vajíčka manželky. Je tu teda isté riešenie, ktoré môže narušiť intimitu a vnútorné fórum pohlavného stretnutia. K menej častým postupom patrí prenos buniek (gamet) - skratka GIFT (Gamete IntraFalopian Transfer), pri ktorom sa odobraté vajíčka z vaječníkov takmer ihneď po odbere laparoskopicky vracajú do vajcovodu spolu s malým množstvom spermií. (Lekári stihnú vajíčka vyšetriť, vybrať z nich maximálne tri a pridať spermie, potom ich vrátia do vajcovodu.) Oplodnenie nastáva v prirodzenom prostredí vajcovodu, bez účasti laboratória. Málokedy sa dnes uskutočňuje prenos zygoty - skratka ZIFT (Zygote IntraFalopian Transfer), totiž prenos oplodneného vajíčka do vajcovodu.
2. Umelé mimotelové oplodnenie (Foecundatio artificialis) - gaméty spojené mimo organizmu matky a následne do nej vložené.
Je to oplodnenie in vitro (IVF - In Vitro Fertilization) kombinované s prenosom embrya (IVF-ET). IVF oplodnenie je klasická technika známa ako „deti zo skúmavky“ a ide pravdepodobne o najrozšírenejšiu procedúru asistovanej reprodukcie na svete. Pri IVF sa z vaječníkov odoberie niekoľko vajíčok, tie sa v laboratóriu oplodnia spermiami partnera, ktoré získa masturbáciou, a potom sa niekoľko vybraných embryí vloží do maternice, kde dôjde k zahniezdeniu a tehotenstvu.
3. Riešenie mužskej neplodnosti - najčastejšou príčinou mužskej neplodnosti je nedostatok spermií v ejakuláte. V súčasnosti používané mikromanipulačné techniky umožňujú oplodnenie i pri dosť nízkom počtu spermií. Pod mikroskopom je totiž možné zaviesť pipetou jedinú spermiu priamo do vajíčka. Takýto postup bol použitý prvýkrát v roku 1992 a nazýva sa intracytoplazmatická injekcia spermií - skratka ICSI (Intra Cytoplasmatic Sperm Injection). Ak je spermií v ejakuláte veľmi málo, alebo sa nenájde vôbec žiadna, prichádza do úvahy nasatie spermií cez kožu miešku - PESA(Percutaneous Sperm Aspiration) alebo chirurgické vybratie malej časti semeníka - TESE (Testicular Sperm Ectraction). Zo získaného tkaniva sa potom v laboratóriu izolujú spermie. Oba výkony sa uskutočňujú v narkóze a kombinujú sa s ICSI.

Neprípustné dôsledky asistovanej reprodukcie
Otázka asistovanej reprodukcie sa netýka len šiesteho Božieho prikázania, ale spadá aj pod piate prikázanie, hlavne v otázke ochrany života. Je preto potrebné zaoberať sa dôsledkami asistovanej reprodukcie, ktoré sú vedľajšie a zdá sa, že nie sú žiadúce. Je to najmä pri oplodnení mimo tela matky spolu s prenosom embrya (IVF-ET). O tejto metóde umelého oplodnenia a o jej negatívnej stránke budú nasledovné riadky.
Už bolo spomenuté, že v oplodnení IVF-ET ide o techniku zvanú aj „oplodnenie v skúmavke“, pri ktorej sú ženské vajíčka v skúmavke oplodnené mužskými spermiami a vložené do maternice ženy. Hormonálnymi liekmi sa získa nie jedno, ale dokonca až desať a viac vajíčok. V deň odberu vajíčok sa pripravia spermie zo semena partnera, alebo darcu a vlastné oplodnenie sa urobí v skúmavke kultiváciou. Prenos embrya do maternice (embryotransfer - ET) sa najčastejšie robí o 48 hodín po oplodnení vajíčok, maximálne do 96 hodín. Pri tejto metóde dôjde k vytvoreniu väčšieho počtu nenarodených detí. Na nich sa pod mikroskopom prevedie diagnostika a vyberú sa tie zdanlivo najlepšie, ktoré sa implantujú do maternice. Implantujú sa až štyri embryá, z ktorých, ako sa predpokladá, dve odumrú. Pokiaľ žena otehotnie, zvyšné embryá sa zničia alebo sa použijú pre pokusy. Pri uchytení viacero embryí je žena presvedčovaná k tzv. redukcii plodov (selektívny potrat nenarodených detí). Úspešnosť metódy IVF-ET je však pomerne nízka, takže je väčšinou potrebné previesť niekoľko pokusov, než žena úspešne otehotnie. Výskumy hovoria, že v USA, pokiaľ ide o použitú techniku asistovanej reprodukcie, vedie k pôrodu 16,9-27,9% z každej skupiny odobraných vajíčok. K samotnému otehotneniu dochádza asi v 25% prípadov.
Nedajú sa však prehliadnuť negatívne vedľajšie účinky hormonálnej liečby na zdravie ženy. Výskumy hovoria o tom, že liečba liekmi proti neplodnosti, ktoré stimulujú funkciu vaječníkov, môže za určitých okolností významne zvýšiť riziko, že žena v budúcnosti ochorie na rakovinu vaječníkov.
Ďalšie negatívne dôsledky môžu vzniknúť za predpokladu, ak sterilitu spôsobujú genetické vady ženy alebo muža. Potom pri oplodnení in vitro sa tieto vlastnosti prenesú na dieťa, čo predstavuje pre spoločnosť nežiadúce následky.
Ak máme hovoriť o ochrane života, tak je potrebné uvedomiť si skutočnosť predčasných pôrodov. Asistovaná reprodukcia podporuje mnohopočetné implantácie embryí a viacpočetné tehotenstvá. Je potvrdené, že viacpočetné tehotenstvá sú spojené s vyšším výskytom predčasných pôrodov a úmrtností. U detí s predčasnými pôrodmi (s pôrodnou hmotnosťou menšou ako 750 g) môže dôjsť k poruchám správania a k ľahkej mozgovej dysfunkcii i k horšiemu školskému výkonu. Preto sa dnes vedci zaoberajú otázkou takej asistovanej reprodukcie, ktorá umožní vznik jednopočetného tehotenstva - teda prenosom čo najmenšieho počtu embryí. Aby bola žena ušetrená viacpočetného tehotenstva, prevádza sa tzv. selekcia embryí. Život nadbytočných zárodkov sa v maternici najčastejšie ukončuje smrtiacou injekciou.
„Pri oplodnení vajíčok v živnom roztoku môže dôjsť k oplodneniu viacerých vajíčok, teda v jednom životodarnom roztoku môže dôjsť k vytvoreniu viacerých plodov - embryí. Čo sa deje s embryami ostatnými, ktoré sa nepoužijú k prenosu - embryotransferu - do tela matky?“ Embryá, skoro vždy mnohopočetné, ktoré sú výsledkom úspešných snáh o oplodnenie, sa kultivujú, väčšinou do štádia 4 až 8 buniek, a buď sú prenesené ihneď, spravidla v skupinách po dvoch až štyroch, alebo sú zmrazené pomocou cytoprezervačnej technológie, aby sa v budúcnosti mohli uskutočniť ďalšie pokusy s prenosom. Avšak poškodenie embrya pri zmrazení spôsobuje, že len 50-60% zmrazených ľudských embryí v predimplantačnom štádiu prežíva zmrazenie. Skutočnosť je taká, že zatiaľ nie je k dispozícii dostatočný počet živých ľudských pôrodov zo zmrazených embryí. Bežná varianta základného IVF-ET postupu zahŕňa možnosť využiť cykly neskoršieho prenosu zmrazených embryí, ktoré páru poskytuje príležitosť rozložiť tehotenstvá s asistenciou lekára. Napríklad počiatočný cyklus odberu vajíčka môže poskytnúť deväť embryí, z ktorých sú tri bezprostredne prenesené a ďalších šesť je zmrazených a uskladnených pre prenos, ktorý sa uskutoční po rokoch v budúcnosti. Pár by teoreticky mohol mať dve deti z prvých troch prenesených embryí, o dva roky neskôr mať tretie dieťa po prenose druhej skupiny troch embryí a za ďalšie dva roky by ešte mal možnosť mať štvrté dieťa po prenose poslednej trojice embryí. I keď by boli deti rôzneho veku, všetky by boli odvodené z rovnakej skupiny embryí následne počatých zo súčasne odobratých a oplodnených vajíčok. Embryá, ktoré sa nezmrazia, sú bežne označované ako „nadpočetné“ a sú zničené.
Ďalšie riziko, ktoré by mohlo vzniknúť v dôsledku asistovanej reprodukcie, je otázka rizika príbuzenského kríženia. Toto by mohlo nastať pri použití spermií alebo vajíčka od darcov. Ak by boli takíto ľudia z jednej geografickej oblasti, mohlo by dôjsť k ich sobášu.
Primárnym cieľom techník asistovanej reprodukcie by malo byť odstránenie neplodnosti mužov a žien. A pokiaľ sa tomuto cieľu začíname vzďaľovať, mali by sme postupovať s najväčšou opatrnosťou. Súčasný stav možností oplodnenia in vitro umožňuje predimplantačnú diagnostiku. To je krok smerom od liečby neplodnosti; je to krok eugenický. I napriek tomu sa dnes lekársky genetický výskum snaží využívať postupy predimplantačnej genetickej diagnostiky k určeniu embryí, ktoré produkujú páry s dedičnou genetickou chorobou. Takto zisťujú, či embryá nenesú riziko genetickej choroby, aby u týchto párov neskôr nedošlo k možnému potratu. A taktiež sa začíname vzďaľovať od prvotného cieľa tým, že pomocou postupov asistovanej reprodukcie vznikajú embryá, ktoré nebudú použité pre prenos, ale ako zdroj embryonálnych kmeňových buniek pre lekársky výskum. Vo všetkých týchto oblastiach je ľudský jedinec degradovaný len na nejaký materiál, ktorý je možné kedykoľvek a akokoľvek použiť.

Postoj Cirkvi k asistovanej reprodukcii a ochrana života
Predchádzajúce riadky nás informovali, že v priebehu zákroku dochádza k stratám príliš veľkého počtu embryí, ktoré sa stávajú prebytočnými a sú zmrazené alebo použité pre výskum. Treba si tu uvedomiť, že ide o novú formu potratu, ku ktorej dochádza nie pre odmietanie dieťaťa, ale v dôsledku snahy mať dieťa za každú cenu. Niekedy moralisti argumentujú princípom dvojitého efektu. Avšak pri IVF je negatívny účinok (nadbytočná tvorba embryí, ich strata a zneužitie pre pokusy) prostriedkom k dosiahnutiu pozitívneho účinku. Okrem toho sa pozitívny účinok dosahuje pomerne málokedy. Niektorí autori tvrdia, že novej splodenej bytosti nemôžeme priznať ľudskú dôstojnosť, lebo nemá žiadne vedomie a chýba jej i mozog. Alebo iní hovoria o preembryu (6-14 týždňov po oplodnení), ktorému je priznaná len neúplná hodnota.
Avšak všetky poznatky modernej genetiky i biológie svedčia, že ľudské embryo je už od počatia ľudskou bytosťou. Od rodičov dedí novú genetickú výbavu a je obdarené individualitou. Ľudské embryo je teda bytosť, v ktorej je prítomný princíp jeho ďalšieho rozvoja, rovnako ako vo všetkých živých bytostiach. Inštrukcia Donum vitae hovorí: „Dar života, ktorý Boh Stvoriteľ a Otec zveril človeku, ho vyzýva na to, aby si uvedomil jeho neoceniteľnú hodnotu a prijal zaň zodpovednosť. Tento základný princíp sa musí stať stredobodom úvahy, aby sme mohli objasniť a rozriešiť morálne problémy, ktoré súvisia s umelými zásahmi do začínajúceho sa života a do procesov plodenia.“ „Treba rešpektovať každú ľudskú bytosť ako takú a nemožno ju redukovať na obyčajný a jednoduchý nástroj pre výhody iných.“ Aj pápež Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae hovorí, že život je „posvätnou skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a bratom.“ 
Vo veci umelého oplodnenia sú Cirkev a katolícka morálka zamerané na dôstojnosť človeka, stvoreného na obraz Boží a obhajujú jeho Bohom dané práva, hlavne práva byť splodeným v rodine a mať otca a láskavú matku, zodpovedných rodičov.
Realizácia snáh o umelé oplodnenie môže ohroziť jednotu rodiny. Túžba po dieťati privádza niektorých manželov požiadať o darovanie mužských alebo ženských zárodočných buniek, prípadne priamo o získanie embrya. Heterogenické oplodnenie privádza do manželskej intimity tretieho, prípadne štvrtého partnera. To ohrozuje základné manželské dobro, totiž jednotu manželov. I keď obaja partneri s heterogenickým oplodnením súhlasia, predsa len dar cudzej zárodočnej bunky so sebou prináša narušenie manželskej a rodičovskej jednoty. Katechizmus Katolíckej cirkvi k tejto téme hovorí: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice) sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo (manželov) stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“. V ďalšom bode Katechizmus pokračuje: „Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom. Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov... Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“ Jediným dôstojným miestom pre počatie novej ľudskej osoby je manželský akt a medicínsky akt si nesmie prisvojovať funkciu plodenia. „Lekár je v službách človeka a odovzdávania ľudského života: nemá poverenie disponovať nimi, ani o nich rozhodovať.“ 
Už v roku 1897 vyhlásila Svätá stolica umelé oplodnenie za neprístupné. V roku 1949 potvrdil Pius XII. v príhovore na kongrese katolíckych lekárov toto stanovisko. Zrejme odmietol akékoľvek oplodnenie mimo manželstva, kde spermie nepochádzajú od vlastného manžela ženy. V roku 1951 argumentoval Pius XII. v príhovore k pôrodným asistentkám ešte zreteľnejšie, že nesmie byť oddeľovaný biologický dej oplodnenia a personálna udalosť milostného aktu. Dieťa má byť plodom lásky. 22. februára 1987 vydala Kongregácia pre vieroučné otázky inštrukciu Donum vitae - Dar života o rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia. V nej reagovala najmä na umelé heterológne a umelé homológne oplodnenie in vitro a umelé oplodnenie prostredníctvom prenesenia spermií, o ktorých sme už hovorili vyššie. Táto inštrukcia podáva jasné stanovisko, keď hovorí: „Umelé heterológne oplodnenie je v rozpore s jednotou manželstva, dôstojnosťou manželov, s vlastným povolaním rodičov a právom dieťaťa, aby bolo počaté a prinesené na svet v manželstve a z manželstva.“ „... Je mravne neprijateľné oplodnenie ženy spermiami darcu, ktorý je inou osobou ako jej manžel a oplodnenie vajíčka spermiami manžela, pričom vajčíko nepochádza od jeho manželky.“ Ako je to však s umelým homológnym oplodnením in vitro? Zásadnú vec, ktorú treba zachovať pri homológnom oplodnení je manželský styk. Pretože „z morálneho hľadiska je plodenie pozbavené svojej vlastnej dokonalosti vtedy, keď nie je chcené ako výsledok manželského úkonu.“ Inštrukcia hovorí, že aj v prípade, že by sa poskytli všetky záruky na vylúčenie smrti ľudských embryí, pri homológnom IVF-ET dochádza k oddeleniu úkonov, ktoré sú zamerané na odovzdávanie ľudského života prostredníctvom manželského spojenia. „Cirkev je z morálneho hľadiska proti homológnemu oplodneniu in vitro. Táto technika je nedovolená sama osebe a protirečí dôstojnosti odovzdávania ľudského života a manželského spojenia, a to aj vtedy, keď sa urobí všetko, aby sa vylúčila smrť ľudského zárodku.“
Čo sa týka používania embryí ako objekty bádania, encyklika Donum vitae hovorí: „Ľudské zárodky, ktoré sa získali postupom in vitro umelým oplodnením v skúmavke, sú ľudské bytosti a nositelia práva: ich dôstojnosť a ich právo na život treba rešpektovať už od prvého okamihu ich existencie. Je nemorálne vyrábať ľudské zárodky s úmyslom, že sa budú zneužívať ako „biologický materiál“, ktorý je k dispozícii.“ „Aj zmrazovanie zárodkov, hoci jeho cieľom je zachovanie života zárodku - kryokonzervácia - je urážkou potrebného rešpektu voči ľudským bytostiam, pretože ich vystavuje závažnému nebezpečenstvu smrti alebo poškodeniu ich fyzickej integrity, alebo ich aspoň dočasne pozbavuje možnosti uchytenia sa a vývoja v matkinom lone, a uvádza ich do postavenia, ktoré dovoľuje ďalšie nedôstojné pokusy a manipulácie.“
Po všetkých týchto vyjadreniach o ochrane počatého života a o vyjadreniach proti umelému oplodneniu sa nám ponúka otázka: Povoľuje Katolícka cirkev nejaký druh asistovanej reprodukcie? Mohli by sme povedať, že inseminácia môže byť z hľadiska Katolíckej cirkvi dovolená, ak ide o odobratie spermií od muža a bezprostredné prenesenie do orgánov matky priamo pri pohlavnom stretnutí, i keď sa naruší intimita manželov. Inštrukcia Donum vitae sa k inseminácii vyjadruje nasledovne: „... v rámci manželstva je neprípustná, okrem prípadu, keď technický prostriedok nenahrádza manželský styk, ale uľahčuje ho a pomáha mu, aby dosiahol svoj prirodzený cieľ.“ Ďalšou možnosťou sú metódy, ktoré sa nedejú extrakorporálne (mimo tela). To platí zvlášť pre novú metódu GIFT (prenos gamét do vajcovodu). Pre ňu nebol vyslovený zákaz. Zrejme sa vychádza z toho, že táto metóda spadá pod pojem terapie a v zásade nevyvoláva mravnú pochybnosť. Avšak akúkoľvek inú techniku oplodnenia mimo tela matky Katolícka cirkev považuje za nedovolenú a nemorálnu.
Človek bude ďalej bádať a pýtať sa. Núdza mnohých manželov, ktorých spojenie zostalo neplodné a ktorí si prajú potomstvo, bude podnecovať stále nové úsilie o pomoc v tejto veci. Kongregácia pre náuku viery sa dokonca usiluje o podporu takýchto snáh, keď hovorí, že vedcov treba povzbudiť, aby pokračovali vo svojich výskumoch ako predísť príčinám neplodnosti a ako ju odstrániť, aby neplodné páry dospeli k plodeniu pri rešpektovaní dôstojnosti vlastnej i dôstojnosti nenarodeného plodu.

Záver
K problematike ochrany života pri asistovanej reprodukcii treba dodať už len Teologickej komisie KBS zo dňa 11. 5. 2001 o umelom oplodnení: „Metódy umelého oplodnenia človeka, ktoré nerešpektujú dôstojnosť ľudskej osoby a posvätnosť, nezastupiteľnú úlohu a jedinečný charakter manželstva, založeného na dobrovoľnom zväzku muža a ženy; metódy, ktoré počítajú s umelým vytváraním ľudských zárodkov a ich selekciou, dlhodobým zmrazením a deštrukciou, prípadne s ich použitím na účely výskumu, predovšetkým metódy oplodnenia in vitro; sú mravne ťažko pochybené a neprípustné.“