o stretnutí kňazov a sestier Kazachstanu, o rozšírení misie, o výlete na juh a z pohľadu sestry Heleny

Ahojte! Ak sa vám zdá, že nové správy od nás k vám prišli akosi skoro, nemýlite sa! V Centre začína "centrálna" sezóna, takže je toho viacero, o čom vám chceme porozprávať.

Čerstvou novinkou sú naše správy tu v Mojej Komunite. Verím, že pomaly budú pribúdať okrem správ aj informácie o takých našich menších radostiach aj starostiach. K tomu čo sa tu zatiaľ udialo: Najväčšia akcia roku – keď nerátame VDM - stretnutie kňazov pôsobiacich v Kazachstane - bolo ich okolo 90. Rekolekcie viedol o. Alexander Hoffman z Nemecka, pre ktorého to bol návrat do rodného kraja – nakoľko práve v Karagande sa narodil a vyrastal.

Ďalší týždeň boli aj rekolekcie pre sestry celého Kazachstanu, prišli asi všetky, ktoré mohli, spolu okolo 80.  Okrem duchovného programu, ktorým ich sprevádzal „náš“ o. Tomáš z Fjodorovky, mali sestry priestor ukázať svoj zmysel pre humor a zábavu na radostnom večeri. A veru, máloktoré oko zostalo od smiechu suché.

Hneď prvý víkend po stretnutí sestier boli rekolekcie pre ženy. Viedla ich sestra Helena na tému Ženy v Biblii a my. Žien bolo neveľa – okolo 15. No tým lepšia a otvorenejšia bola atmosféra celého víkendu, čo sa ukázalo aj na sobotnej modlitbe, keď ženy hovorili veľakrát veľmi ťažké veci, v ktorých potrebovali uzdravenie. Bolo pekné vidieť, ako Boh koná, oslobodzuje, dáva novú nádej a mnoho ďalších vecí, o ktorých my zatiaľ ani netušíme.

Po tomto všetkom – keďže to bolo tak na husto – bolo treba zmeniť prostredie a opustiť štyri steny Centra. A tak sa šlo na výlet. Viac píše Milka: Šli sme do Almaty (bývalé hlavné mesto). Cestou sme obdivovali step. Pre Kazachstan typické a vôbec národnými znakmi sú tulipány a vlčie maky, ktoré doslova zaplavia step len na pár dní a potom po nich nie je stopy. Predstavte si Boh nám doprial vidieť to všetko. Ešte predtým, ako sme prišli do Balchaša, kde sme prespali prvú noc, dali sme si menšiu turistiku a poprechádzali sme sa sopečným pohorím Bektauata. Tu sme sa stretli so Slovákmi, ktorí pôsobia v tejto oblasti – kňaz o. Pavol a 3 veselé rehoľné sestry. Z Balchaša sme hneď ráno vyrazili do Almaty, tam do hôr na kopec Shymbullak (2850) – lanovkou. Z Almaty sme sa zastavili v Čeriňskom kaňone a v meste Kapčigaji - Kazachstanský Las Vegas. Poľský kňaz o. Artur spolu so sestrami sa starajú o deti v detskom domove. Tu sme stretli aj dobrovoľníčku Evu, ktorá na misiách - tu v Kazachstane a v minulosti aj v Rusku, pôsobí už vyše 10 rokov a stará sa o deti a mládež. Prešli sme okolo 2500 km a videli Kazachstan v takých rôznych formách, že nám často pripomínal rôzne kúty zeme.

Viac fotiek nájdete na linku https://plus.google.com/u/0/photos/109430852466474101601/albums/6147287371480527489

Pre tých, ktorí si pamätajú, že misijné pôsobisko v Kazachstane bolo kedysi aj v „susednom“ Molodežnom máme novinku o jeho opätovnom otvorení. Viac napíše Evka:

Ahojte všetci! Ako sme sa vrátili z Almaty, presťahovala som sa do mestečka Molodjožnyj. Žila som tu kedysi 2 roky a som rada, že som sa mohla vrátiť. Kým sa nenájde dobrovoľník, ktorý by tu so mnou slúžil, Janka a Milka sa striedajú a chodia sem na dvojtýždňovky. Je tu s nami aj kňaz o. Valera. Molodjožnyj je od Karagandy asi 100km. Život je tu taký dedinský. Tento rok sme si pripomínali už 15. výročie, ako tu po prvý krát na sviatok Božieho milosrdenstva prišiel kňaz a odslúžil svätú omšu.

Po celé tie roky tu slúžili dobrovoľníci zo Slovenska. Každý pracovný deň od 3 do 5 boli stretká. Vo štvrtky bolo stretko pre dospelých a ostatné dni prichádzali deti. Aspoň tak v skratke o misii tu. Momentálne po 3 rokoch bez dobrovoľníkov hľadáme niekoho, kto túži prísť a venovať svoj čas, dary a hlavne Božiu lásku ľuďom, ktorí potrebujú pomoc na ceste k Bohu. Tiež vás chcem poprosiť o finančnú pomoc. Žijeme iba z toho, čo nám dajú ľudia. Kňazi tu v Kazachstane nemajú výplaty, ako je to u nás. Vaše milodary použijeme na stravu, chod domácnosti, internet, materiály pre deti, benzín. Hlavne ale prosíme o modlitby za nás a aj za ľudí tejto dediny!

A nakoniec - ako sme sľúbili - tu je niečo z pohľadu sestry Heleny:

Som sr. Helena Torkošová, OSF z Prešova a pred dvomi mesiacmi  som prišla tu do Karagandy. Žijem v komunite  sestier františkánok ešte so sr. Almou a sr. Michaelou v centre pri farnosti, kde je kňaz o. Vlado a dobrovoľníčky zo Slovenska Janka a  Milka. Takže pracujeme spolu v tíme. Boh stále robí nové veci v mojom živote a teraz otvoril pre mňa dvere  pre službu v novej evanjelizácii v Kazachstane. Som veľmi rada, že to  s čím som sa roky delila na Slovensku a v Prešove, môžem odovzdávať tu v tejto krajine. Robia sa tu rôzne evanjelizačné aktivity, kde môžem ohlasovať Božie slovo, deliť sa svojou skúsenosťou viery, modliť sa s ľuďmi a za ľudí. Som tu veľmi šťastná a požehnaná, lebo som svedkom Božieho konania. V tejto krajine bolo  mnoho utrpenia za čias stalinizmu a aj ďalšie generácie si nesú veľa následkov. Ale Boh si používa aj nás misionárov a prichádza cez ohlasované Božie slovo do ich sŕdc s oslobodením, uzdravením, svetlom a novou nádejou. Prosím vás o modlitbovú podporu počas kurzov, ktoré tu robíme ako je Kurz rodičovstva o výchove detí, evanjelizačný kurz Nový život  pre  mládež a dospelých, tréning ako robiť Alfa kurz a mnoho ďalších stretnutí. Som nadšená z otvoreností ľudí, ktorých stretávam a krásy tejto krajiny, ktorú poznávam.

S pozdravom otec Vlad, sestra Alma, sestra Helena a dobrovoľníčky Emilka, Evka a Janka