Dnes má meniny ten z Tours, biskup, patrón spišskej i bratislavskej diecézy, prvý nemučeník, ktorý bol uctievaný ako svätec. Ja Vám chcem predstaviť takého súčasného.

Má 16 rokov a keď sa narodil, držala som jeho mamku za ruku na pôrodnici. Nebola už najmladšia, lekári ju od donosenia dieťatka odhovárali, ale ona si ho priala, vydávala sa trochu zrelšia, ako je priemer.  V jej veku strašia zástancovia potratov Downovým syndromom....nemali pravdu. Na svet prišlo rozkošné chlapča so všetkými desiatimi bodmi a v pravý čas. Po piatich dňoch prišli domov.

Z bábätka sa stalo batoľa, lezec, chodec, strhávač obrusov, futbalista a všetky tie ďalšie štádiá. A stihli ešte i sestričku. Škôlka, škola...túry s deťmi.Krásna rodinka, nedeľná sv. omša samozrejmosť hoci mali záhradku i chatu. Nebolo ani zvád, ani bokoviek. Deti absolvovali kompletné náboženstvo na štátnej škole s mladou, veselou katechétkou.

O čom teda písať? Martina som dostala do skupiny na birmovnú prípravu a sem tam sa objavili defekty v dochádzke na svätú omšu.A sviatosti...darmo je kaplán mladý... Bol perspektívny mladý športovec a chodilo sa cez víkendy po sústredeniach. Večer sa nikomu z rodiny do chrámu nechcelo, hoci v meste je 9 sv. omší v nedeľu a dve v sobotu večer. V okrajových častiach aspoň po dve. Mladý študent chodieval teda sám. Po čase mi rodičia začali lichotiť, vraj, pravda sa nič nestane, ak nepôjde niekedy na sv.omšu, pravda nebudem byrokrat a na birmovku ho pustím...

Pýtam sa mládenca, ako to je, či má problém. Vyjavené oči...ja? problém? Azda naši, ale my s Terezkou problém nemáme. No, ak nemám zápas alebo tréningy, chodíme na chatu, ale veď je to ani čo by kameňom dohodil od dediny....slabé tri kilometre.Je pravda, našim sa nechce, vraj sú ubnavení...v týždni pracovisko, neľahké jedno ani druhé, v sobotu tá záhradka.....

Ale naozaj, po birmovke akoby uťal. Téma kostol, sviatosti sa stala odrazu tabu...Nič som nevyčítala, nikoho som nenaháňala. Len som občas smutno pozrela, to bolo všetko.Odrazu som sa stala cudzincom, cítila som, že hoci chceli ísť von, radšej privreli dvere a počkali, kým zídem....posadali do auta a uháňali iným smerom. Ak sme sa náhodou stretli, pozdrav a nič viac.

Za zavretýi dvermi som si často poplakala. Malí boli u mňa ako deti často- najprv hrať sa, potom s úlohami, neskôr na počítači, kým nemali svoj.....a teraz....

Pred Dušičkami som ochorela. Ale zo dva razy som sa na cintorín predsa len dostala.Nevedela som, kto okrem môjho venca a lampášikov poumýval náhrobok, pekne usporiadal ostatné kvety a vence, usporiadal kahance..... Všetky kamarátky mali jedinú odpove´d- boli sme odcestované.Ostával už len Martin.

Videla som iba jediný dôkaz. Martin sa na dvore miesto pol ôsmej objavovl o hodinu skôr a mieril ku kostolu. Opačným koncom, ako je škola.A popoludní trochu neskôr prichádzal zo školy ako doteraz....V nedeľu ráno sme sa aj stretli. Nabalený batok, športové oblečenie, ešte dvaja rovnako ustrojení kamaráti.

Ahoj, teta! Úsmev, a potom prikročil ku mne: "Teta, modlite sa, nech to a našim zapáli! Aj takto sa dá..."..zakýval a nasadol do klubového autobusu, parkujúceho pred kostolom.

Nedávno ma stretla mama."Predstav si, náš  Martin...." "Viem, usmiala som sa." Slova som nepovedala. Išli celá rodina na popoludňajšiu  omšu....dúfam, že aj v nedeľu. ....veľmi prosím o to. A verím, že sa poteší aj darčeku. Pri sladkom je pribalený You cat." Blahoželám, Martin, že si neodolal  Božiemu hlasu v Tebe.