Predsudky sú ako burina. Ak ju nevyplejeme, zakryje nám pohľad na krásne kvety.
Tak ako takmer každý rok, vybrala som sa na duchovné cvičenia. Posledné roky už dávam prednosť dlhším a s individuálnym vedením, lebo rôčkov pribúda, balenie kufrov- výraz sv. Jána XXIII. - začína byť aktuálne a je dobré mať na túto rozhodujúcu cestu náležitú výzbroj. Pri tejto forme nie sú prenášky, ale duchovný , ktorý ju vedie, dá body a súradnice v Písme, pracujeme s nimi sami a po večeroch možno o nich individuálne s pátrami rozprávať. Teda veci, ktoré by sviatosť zmierenia príliš pretiahli na úkor ostatných.
Trochu som zozelenela, keď som na listine zbadala výmenu pátrov. A na ten môj termín sa dostal jeden, u ktorého som pred rokmi nedokončila spoveď práve preto, lebo som začala rozprávať a on mi ....nerozumel. Vtedy sa to skončilo slzami a nutnosťou vyhľadať dakoho iného. Vtedy ma nepoznal, hoci sme sa poznali od mladostil.: chémia na hlave, kilá naviac....
Toho roku to bolo iné! Kilá sa vrátili na hranicu čias, keď sme spolu študovali a navštevovali krúžky, ešte tajné. A vlasy máme obaja poctivo biele. Keď páter neskrýval radosť zo stretnutia, spadli zo mňa všetky obavy. Krásne myšlienky a pasáže Písma mi zabrali toľko času, že mi deň skoro nestačil a nikdy v živote nebolo možné tak bez zábran a otvorene hovoriť , pýtať sa, riešiť problémy. O čo som doteraz prišla, keď som mu vyhýbala, v obave, že si spomenie na tú nevydarenú a nedokončenú sviatosť. Neviem, či si spomenul a nie je to dôležité, pretože táto teraz bola taká, že na Rembrandtov obraz Márnotratného syna, ktorého kópia visí na chodbe prvého poschodia a má miesto v mojom tablete, už nikdy nezabudnem.
Prečo to píšem? Ľudkovia, neváhajte ísť na duchovné cvičenia. Je to geniálny vynález a tých pár dní ticha zahojí mnoho, priam väčšinu boľačiek. My sme boli taká obdivuhodná partička: kňaz, staručká rehoľníčka, ja- seniorka a mladý otecko troch detí. Mlčali sme, ale každý z nás cítil, ako sa zrastáme v modlitbe a tú hodinku- dve pred rozchodom pri stole sme mali dojem, že sa poznáme roky, a že sme boli ozaj tak, ako to hovorí Pán- v Jeho mene, dvaja-traja, no a my štyria. Ďakujem Pánovi a kým budem žiť a pohybovať sa, neodrieknem si takú maškrtu ani ďalšie roky.