Na sviatok Obetovania Pána (2.februára) už niekoľko rokov celá Cirkev slávi deň Zasväteného života.

V tento deň si nanovo uvedomujeme a obdivujeme nádherný dar, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána. Tento dar je daný pre celé spoločenstvo veriacich, nielen pre jedného povolaného. Dar zasväteného života si Cirkev zvlášť váži a cení, lebo skrze neho zakúša hojnosť Božieho požehnania. V tomto dare sa dokonca sama vidí a vyjadruje. Zasvätený život je prejavom najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania, pretože je neustálym úsilím zjednotenia sa s Ježišom Kristom. Náplňou zasväteného života je každodenná odpoveď na Ježišovo pozvanie: „Poď za mnou!“ Toto osobitné zasvätenie sa Bohu sa dokonáva v živote podľa troch evanjeliových rád: čistoty, chudoby a poslušnosti. Takto prežívajú svoju lásku k Bohu a k ľuďom nielen rehoľníci a rehoľné sestry, ale aj všetci tí, ktorí sa darovali Bohu týmito troma sľubmi: pustovníci, mnísi, zasvätené panny, členovia rôznych sekulárnych inštitútov a mnohí ďalší. Hoci sa tieto skupiny ľudí rôznia svojím štýlom života predsa len sú jednotní v jednom, a tým je nasledovanie z blízka Krista čistého, chudobného a poslušného v úsilí o dokonalú lásku. Zasvätený život tak stále sprítomňuje vo svete Krista čistého, poslušného a chudobného, Krista radikálne oddaného Evanjeliu a Bohu Otcovi. Skúsme sa teda prizrieť zasvätenému životu len v jednom jeho aspekte, azda v tom najdôležitejšom.

Rehoľný život je veľkým Božím darom. Boh ho dáva niektorým, aby sa ním delili s ďalšími. Cieľom daru zasväteného života, tak ako aj každého iného daru, je budovať spoločenstvo Cirkvi. Každý dar má byť dávaný, zdieľaný, daný na výmenu či do obehu. Darom môžeme niekoho obšťastniť. Darom môžeme niekomu pomôcť. Darom môžeme druhého obohatiť. Keď rehoľný život je vo svojej podstate darom, nemôže sa ani inakšie prejavovať len ako dar dávaný, dar zdieľaný, dar obetovaný. Dávanie je najprirodzenejšia činnosť v rehoľnom živote. Ide o dávanie času, energie, úsmevu, dávanie pomocnej ruky, modlitby, seba samého.

Vydávanie svedectva o Božej milosti je prvoradým poslaním zasväteného života. Toto dávanie sa je identitou zasvätenej osoby. Ona sa spoznáva ako Bohom obdarovaná a chce v tomto darovaní pokračovať. Chce ľuďom ukazovať Boha, ktorý sa obetuje. Osobitne jej znejú slová z evanjelia: “Zadarmo ste dostali zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8) Rehoľná osoba na prvom mieste s vďačnosťou uznáva, že je obdarovaná nielen Bohom, ale aj ľuďmi, ktorých v svojom živote stretla. Všetko je pre ňu veľkým darom. Nachádza krásu života v dynamike prijímania a dávania, v tom kolobehu lásky.

Zaznie to azda veľmi zvláštne, ale povolanie nielen sa objavuje a spoznáva, ale aj buduje a tvorí svojimi vlastnými rukami a svojimi osobnými rozhodnutiami. Povolanie nie je len niečo, čo je od večnosti v Božej mysli a v Božom srdci, ako večný plán, večná vôľa, ale je to aj život, ktorý sa tvorí žitím, ktorý sa formuje tým, čo má človek vo vnútri, tým, pre čo sa rozhoduje. V určitom slova zmysle povolanie aj k duchovnému stavu sa dá zo seba vykresať, ale len v tým najprirodzenejším spôsobom, ku ktorému patrí plná sloboda. Boh nechce nikoho nasilu, ani v kňazstve, ani v rehoľnom živote. Preto ani človek nasilu nemôže zo seba spraviť rehoľníka, ale môže dovoliť, aby toto povolanie v ňom rástlo. Aj preto rehoľné povolanie nie je kameňom, ktorý niekam treba niesť, ale je objavením krídel, ktoré dávajú možnosť vzlietnuť a žiť naplno. Človek spoznáva cestu, keď po nej ide. Osoba sa presvedčí o svojom povolaní, keď ho začne žiť. Zakúsiť svoje povolanie môžem, len vtedy, keď aspoň trošku, keď aspoň trošku milujem Božou láskou, keď dávam z plnosti, keď prežívam ozajstnú slobodu, keď som sám sebou. Len v dynamizme dávania môžeme nájsť svoje povolanie.

Kde nájsť tu pravú slobodu, ktorá podmieňuje objavenie svojho povolania? Kde prijať tú čistú božskú lásku, aby môcť zakúsiť svoje povolanie? Stretnutím sa s Ježišom Kristom sa získava sloboda. Pozerajúc Kristovi do očí, môžeš vidieť, ako ťa veľmi miluje. Meditujúc pred jasličkami či pod krížom, môžeš zakúsiť, aký si cenný pre Boha. V Ježišovi Kristovi každý človek môže objaviť svoju pravú hodnotu a svoje povolanie. K objaveniu milujúceho pohľadu Boha nás vedie naša viera. Keď človek spoznáva, že je nekonečne milovaný Bohom, cíti sa prirodzene volaný milovať tou istou láskou. Človek môže milovať ako Boh, ak v jeho srdci prebýva Božia láska. Pravá láska sa rodí zo slobody, nie z akejsi potreby. Naozaj oblažuje len čista láska, ktorá pochádza od Boha. Nájsť sa v tom tajomstve lásky, mať pocit, že som milovaný od nepamäti a do konca, mi dáva správnu slobodu, vytrháva ma zo zatvoreného kruhu potreby, očakávania niečoho a posúva ma do novej pozície zrelého človeka, ktorý vie dávať, lebo je nesmierne milovaný a obdarený. Láska dáva slobodu srdcu človeka. Môžem milovať, lebo som milovaný. Povolanie sa rodí zo zážitku radosti a naplnenia, ktoré pramenia v láske. Je to nájdenie a vnútorné precítenie zmyslu života, ktorý spočíva v láske.

V rehoľnom živote nie je všetko len nádherné a ružové. Sú tu aj skúšky, ťažkosti i vážne problémy, lebo kríž neoddeliteľne patrí ku každému kresťanovi. Ale aj na to sa treba dívať v perspektíve daru a dávania. Aj krízy majú svoj význam na ceste objavovania a dávania nekonečnej Božej lásky. Tieto skúšky sa často stávajú vážnou otázkou, či si stojím za tým, čo som niekedy na začiatku spoznal, čomu som v živote uveril, či tá milosť povolania je ešte pre mňa milosťou a darom. Tieto rôznorodé pokušenia a problémy sa môžu stať neustálym očisťovaním môjho dávania sa Bohu a ľuďom. Aj kríza môže sa premeniť na ešte väčšie priľnutie k láske, ktorá ma robí schopným žiť a radovať sa, milovať a dávať, odpúšťať a na nikoho sa nehnevať. Rehoľné povolanie, aj so svojimi ťažkosťami, sa tak stane cestou neustáleho oslobodzovania sa zo strachu, že nie som dostatočne dobrý a milovaný. Aj skúšky napomáhajú neustálej premene zasvätenej osoby v Ježiša Krista.

Dar zasväteného života je dar mnohoraký. Každé Božie volanie je originálne a jedinečné. Každý jeden to Božie volanie prežíva tak po svojom. Ale láska je znakom jeho pravosti. Dávanie je jeho dušou. Lebo duchovné povolanie je tajomstvom Boha, ktorý sa dáva.

o. Metod Lukačik CSsR

Tento článok bol uverejnený v rehoľnom časopise Misionár (časopis redemptoristov greckokatolíckeho obradu).

*** *** ***

Obohatilo ma – v tejto ponuke môjho menu chcem uverejňovať veci, ktorých autorom nie som ja, ale niekto iný. Veriac, že tak ako obohatili, povzbudili mňa môžu aj iných. Vyššie uvedený článok o rehoľnom živote, aj keď nie som rehoľník tu dávam jednak kôli dnešnému sviatku a aj preto, že rehoľníci sú pre mňa Božím darom a neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

Jozef