Naučila som sa, že prejavená dôvera sa v Božom kráľovstve vždy opätuje objatím.

Dnes sa s vami podelím o príbeh zo života, ktorý sa síce stal aj dnes, ale viac menej je dosť pravidelnou súčasťou môjho režimu. Najskôr sa zoznámte s Jenny.

Fotka je old school, dnes je z Jenny dáma v stredných rokoch a pribudlo jej pár šedín. Niekoľko vecí sa ale nezmenilo: od malička miluje jedlo, každú bačorinu, na ktorú natrafí a naozaj nerada, ale veľmi nerada, sa sprchuje vo vani.

Boli sme dnes na prechádzke a ja som popri tom počúvala kázanie z Bethelu a hovoril ku mne papa Bill Johnson, ale aj Nebeský Otec. Niekedy premýšľam, ako môžem naraz počúvať kázanie a zároveň mi Boh hovorí aj milión iných vecí, ale býva to tak.

Išli sme prírodou zafarbenou slnkom pomaly klesajúcim k horizontu. Jenny pobehovala, všade pokoj, lúče príjemne zohrievali. Jedinou starosťou toho psa bolo užívať si, pobehovať, všetko oňuchať a okrem toho ešte jedna vec - zostať v mojej blízkosti. Neustále ma sleduje, všíma si, ktorým smerom sa pozerám, kam asi pôjdem, dáva si pozor, aby som jej nezmizla z dohľadu. Schovať sa jej býva takmer nemožné. Milujem tie chvíle, keď sa úplne len tak spontánne ku mne rozbehne a vyskočí na mňa. Aký skvelý obraz! Presne takto potrebujeme mať svoj život pripojený ku Kristovi - neustále sledovať Jeho pohyb a jednoducho byť tam, kam ide, sledovať Jeho pohľad, aby sme vedeli, o čom sníva, nad čím uvažuje, ladiť si svoje srdce na jeho vlnu. V jednej skvelej piesni, sa spieva: "Verím, že ma nepovedieš niekam, kam nepôjdeš ty sám."

Vráťme sa k príbehu. Asi v polovici cesty už bola Jenny primerane vybehaná. A priblížili sme sa k potoku uprostred lúky. Už poznám ten pohľad jej očí, kedy ja už márne prosebne hľadím, nech sa zľutuje, a ona už vie, že to spraví aj tak :D. Kompletne sa vyváľala v špinavej blatovej vode. Po tomto jej sebaznečisťujúcom úkone nastupuje už miliónkrát opakovaný rituál. Ona vie, že sa to nesmie, vie, že to pre mňa nie je ok, a tak hoci predtým neustále pobehovala nadšene okolo mňa, nosila mi paličky a bola som jej najlepšia kamoška na celom svete, zrazu mi neverí, nedôveruje a bojí sa. Každý môj pokus priblížiť sa opätuje tým, že odbehne ešte ďalej. Jeden môj krok k nej vystriedajú tri jej skoky preč odo mňa. Potom už vie, že je zle aj to, že ma neposlúcha, keď ju volám a nielen to, že vyzerá ako prasátko (viď ilustračný obrázok - Jenny to vie aj lepšie). A to celú agóniu iba predlžuje.

Mohla by som nervačiť, kričať, chcieť ju zbiť, zúriť, predať do guláša, čokoľvek. Kým mi nedovolí sa k nej priblížiť, nič z toho sa nestane. (Toto zobrazuje len realitu mojej hlavy a nereprezentuje to WWJD - Čo by urobil Ježiš). Realita tejto situácie je taká, že ak ju nedokážem presvedčiť, že mi môže veriť, máme seriózny problém. Nebude môcť ísť so mnou domov, pokiaľ nebude chcieť ísť tam, kde som ja.

Viete ako to najčastejšie dopadne?

Ja nechcem, aby môj pes ostal žiť na ulici iba preto, že sa zašpinil a má teraz zo mňa strach. Ja si ju chcem večer vziať na kolená a robiť jej zle :). Ja ju chcem pučiť láskou proti jej vôli, hehe. A ja som pripravená spraviť všetko preto, aby bola znovu čistá, voňavá, krásna a milá na pohľad aj na dotyk. A viete čo je ešte lepšie? Ja to ja môžem spraviť! Mám všetko, čo ona nie - sprchu, teplú vodu, voňavý šampón, čistý uterák. A veľmi chcem, aby sa so mnou vrátila... domov.

A tak si kvoknem, až celkom dole, na jej úroveň, aby som pre ňu nebola tým hrozivým "pánom," čo ju oprávnene potrestá za jej previnenia. Musím sa k nej priblížiť, musím s ňou hovoriť, miernym hlasom, pozývať ju k sebe. Musím jej nejako dokázať, že sa ma nemusí báť ani v tejto chvíli, keď nie je tip top krásna.

Na 99% funguje to, keď sa nahlas rozosmejem :D (to by ste možno chceli vidieť, ako sa na zelenej lúke nahlas smejem na zblateného psa... je to cool). Vtedy zrazu zavrtí chvostom a so sklonenou hlavou pribehne až celkom ku mne (čo ma vždy poteší vzhľadom k jej blatovej konzistencii). Akoby v nej môj smiech vyvolal istotu, že nemám až takú zlú náladu. Že by som ju mohla chytiť a potom sa jej pomstiť a riadne ju vytrestať? Sem tam sa mi stalo, že mi ušli nervy, ale to moc nezjavovalo Otcov charakter :).

Naučila som sa, že prejavená dôvera sa v Božom kráľovstve vždy opätuje objatím.

Viete, ako vyzeráme, keď vyjdeme z kúpeľne? Jenny čistá ako ľalia a ja? Ofŕkaná blatom, mokrá až za ušami, vynášam špinavé uteráky a upratujem kúpeľňu.

Boh má dobrú náladu a Boh je vždy dobrý. Asi sa k nemu niekedy správame ako Jenny ku mne, čo poviete? Pamätajme vtedy na to, že po celý ten čas mi išlo o jedinú vec - už dávno sa pochopila, že nemá zmysel ju za bahenný kúpeľ trestať - vždy mi ide len o to, aby mohla a chcela bývať s nami, aby sa chcela ku mne vrátiť :).

Tak, ako Otec nevie odolať túžbe po našej prítomnosti v Jeho blízkosti a je vždy znovu a znovu pripravení urobiť všetko preto, aby na nás nebolo jedinej škvrny. A má na to všetko potrebné - má Ježiša.

"Ježiš mu odpovedal: Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel." Ján 13, 8

P. S. Dnes sa to naozaj stalo takto. Všeobecne som tomto príbehu zo seba urobila trochu lepšieho a šľachetnejšieho človeka, aby ste vo mne lepšie videli Ježišov charakter :D. V skutočnosti Jenny príležitostne dostala výprask alebo som jej namiesto prijímajúceho a chápavého prosíkania venovala pol hodinu ignorácie, aby zabudla, čo spravila a potom naivne prišla ku mne len tak. Takto by sa ale Ježiš vo vzťahu k nám nikdy nezachoval. Haha.