Na každom vzťahu musia pracovať obe strany.

A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační! Kolosanom 3, 15

Odrazím sa od tohto verša, pretože sa mi pri premýšľaní ako prvý vynoril v hlave.

Ak mi niekto doma prinesie pohár čaju, ktorý som si nepýtala, naplní ma vďačnosť, alebo budem nespokojná, že mi nepriniesol aj lyžičku a med (ktoré som si tiež nepýtala)?

Ak mi niekto daruje kvety (možno nie sú úplne podľa môjho gusta), budem vďačná, alebo budem premýšľať, že sa mi tie kvety do izby nehodia a chcela som iné?

Ak kazateľ káže, sústredím sa iba na to, v čom sa pomýli, alebo som otvorená nechať sa osloviť hoci aj jedinou myšlienkou?

Ak idem na podujatie, ktoré niekto organizuje, zameriavam sa na všetky nedostatky, ktoré vidím, alebo si vážim ochotu a čas, ktoré do toho tí ľudia vkladajú?

Viem, že sú to značne nadsadené príklady, skôr nimi chcem poukázať na princíp. Ako ktosi hovorí: Vidíš, že pohár je poloplný alebo poloprázdny? Henry Ford raz povedal: "Či veríš, že niečo dokážeš, alebo že niečo nedokážeš, máš pravdu." Mám rada tieto myšlienky, hoci sú možno prehnane polarizujúce. Jasné, že vždy existuje aj niečo medzitým. Ale zároveň tieto veci skvelo poukazujú na niečo.

Principiálna prevažujúca nespokojnosť so všetkým, čo sa okolo vás deje nehovorí až tak veľa o tom, v akých okolnostiach sa nachádzate, ale hovorí veľa o vás.

Poznám veľa ľudí, ktorí upínajú svoje šťastie k zmene, ktorá ešte len má prísť. Vidia poloprázdny pohár. Čakajú na deň, kedy si nájdu frajera, kedy sa vydajú, kedy si nájdu lepší job, budú mať viac peňazí, kúpia si krajšie auto, nájdu lepšieho frajera, budú mať dieťa alebo budú mať druhé dieťa, presťahujú sa do iného mesta, zmenia sa ľudia okolo nich, nájdu si lepšie spoločenstvo, inú cirkev... A potom sú na tom mieste - frajer sa objaví, je po svadbe, dieťa sa narodilo, nový job prišiel, sú v novom spoločenstve... a šťastie neprišlo v tej forme, ako si to predstavovali. Ktosi z Bethelu povedal, že šťastia je úlohou vnútra.

Toto je jedna rovina, kedy sme nevďační za to, čo máme. Ak neustále čakáme, že AŽ zmena nám prinesie príležitosť byť naozaj šťastní, urobili sme rozhodnutie o súčasných okolnostiach, že nie sú dosť dobré, že nepostačujú, že to, čo robia ľudia okolo nás, nestačí. Sme nevďační.

Iná rovina vychádzajúca z pohľadu poloprázdneho pohára je vo vzťahu dvoch ľudí. Bude obsahovať prvky ako: Nemôžem byť šťastná, ak robíš tieto veci... ak mi toto nehovoríš... ak toto nerobíš... ak si taký... ak sa nezmeníš... Príliš jasná predstava o tom, čo všetko ten druhý robí/cíti/vidí zle, jednoducho neumožňuje, aby sme si vážili, tešili sa a boli vďační za všetky malé kroky toho druhého. Vďačnosť a zameranosť na dobré veci je výnimočne dobrý prostriedok budovania lásky a puta medzi priateľmi aj partnermi. Niekedy si ani neuvedomíme, ako ľahko a rýchlo sme sa vo vzťahu ocitil na mieste, kde druhému vyčítame prázdnu polovicu pohára a je nám úplne jedno, čím je tá druhá polovica naplnená.

Som prvá, kto sa priznáva, že mnohokrát a často dlhodobo mám mentalitu poloprázdneho pohára, kedy dokážem vnímať a vidieť iba to, čo nie je dobre, čo nefunguje, a hľadať vinníkov... a hľadať partnerov, ktorí vidia tých istých vinníkov. Boh ma učí hľadieť na všetko ako na poloplné... a dodáva, že tú druhú polovicu, chce On doplniť - v spolupráci so mnou. Kritika bez pohľadu na to, čo môžem ja priniesť, aby sa veci stali zmysluplnejšími, napĺňajúcejšími, to sú iba prázdne, naničsúce kecy. Nikto ich nepotrebuje a nikomu nepomôžu. Ak niečo prinesú, tak skôr iba škody.

To, či som šťastná vo svojom vzťahu, vo svojich životných okolostiach, vo svojom spoločenstve, práci, škole, rodine, je vecou môjho vnútra oveľa viac, než vecou okolností - akokoľvek by mi to taaak často vyhovovalo naopak! Závislosť na okolnostiach mi samozrejme ponúka otvorenú náruč pasivity, horkých rečí, zúfalých myšlienok a lenivej bezmocnosti.

Stať sa silným človekom, ktorý prevezme zodpovednosť za svoj pohľad na vec, za svoj prístup a zvolí si slobodne, že nechce mať postoj zúfajúceho neschopníka nie je nič pre lenivcov. Chcem sa učiť byť vďačná, vidieť veci farebne a nie čiernobielo, vážiť si úsilie iných, hoci sa stopercentne netrafia do môjho vkusu, ceniť si ochotu ostatných dávať. Myslím, že tento pohľad obsahuje viac lásky, než ten, hoci aj pravdivo kritizujúci. Tak toto je oblasť, v ktorej túžim rásť.