Po dlhom trojmesačnom trápení a hľadaní riešení tam, kde ich niet, som s manželkou na kolenách povedal Bohu, aby sa postaral, lebo my už nevládzeme. Bolo to 6.11.2017, keď z nemocnice v Poprade do hodiny prepustili jediného lekára v celom Česko-Slovensku, ktorý ma vedel zoperovať. Na druhý deň po prebdenej noci som dostal prísľub od mojej poisťovne, že ma príjme Klinika Milosrdných bratov v nemeckom Regensburgu.

Keď som videl, že za záclonou plačú ešte aj susedia, rýchlo som sa šupol do auta, aby nás lúčenie bolelo čo najmenej. V Regensburgu ma boli odprevadiť manželka, jej otec a bratranec, ktorý si trúfol na 850 kilometrovú cestu autom. Prvú noc sme spolu prespali v hoteli, ráno ma boli odprevadiť v nemocnici, objali sme sa a bez dlhého lúčenia som ich poslal preč, aby manželka na rozprasených nohách a podlomených kolenách prešla aspoň k autu. Sme šesť rokov manželia, máme dve malé dcérky a informácie o zlyhávaní dátumov operácie a priebehu kritického štádia mojej rakoviny jej nijako nerobili dobre.

Klinika milosrdných bratov v Regensburgu

Prvý deň som absolvoval v nemocnici vyšetrenia a večer som hľadel s pochybnosťami na liter čohosi, čo mi malo vyprázdniť všetky vnútornosti. Bolo to veľmi rýchle. V noci som nespal Snažil som sa modliť s úplnou dôverou, aby som sa upokojil, až prišlo ráno. Doniesli mi košeľu a priesvitné spodné prádlo, odviezli ma na do miestnosti s narkózou, pripojili ma ako do kokpitu a zaspal som.

Keď som sa prebral, šlo zo mňa sedem hadíc a do mňa jedenásť infúzií súčasne. Žila na krku, do ktorej sa zlievali, ich chlípala ako citronádu v horúcom lete. Keď som bol schopný vnímať súvislosti, rozoznal som lekára a sestry. Keď mi lekár povedal, že operácia dopadla dobre, dýchalo sa mi ľahšie, no aj tak veľmi plytko. Po štyroch dňoch hľadania Božieho Milosrdenstva, trápenia sa medzi štyrmi stenami, nočných môr a počítania minút (neverili by ste, koľko minút majú 4 dni, a to som ešte veľa prespal) ma previezli na klasickú izbu.

Bol tam aj televízor, po ktorom som tak túžil. Zrazu mi pripadal tak neuveriteľne zbytočný, lebo som bol rád, že môžem cez okno sledovať holuby ako sa klepotajú zimou. Neveril by som, že jeden holub dokáže celé hodiny sedieť bez pohnutia, bol vytrvalejší ako ja.

Prvé noci po operácii som nevedel spať ani v normálnej izbe. Keď som vystihol poprosiť sestru medzi večerom a polnocou, doniesla mi tabletku na spanie, a tak som si mohol na pár hodín oddýchnuť. Mával som krátke, no intenzívne zlé sny. Bolo z nich cítiť samotu. Cez deň som volával manželke, rodičom, priateľom, že operácia dopadla dobre, že som ľahší o 15 kíl a že všetko je podľa lekárov na dobrej ceste.

Na výlete s manželkou Majkou a dcérkami

V priebehu môjho dvojtýždňového pobytu som mal pri sebe dvoch spolubývajúcich. Prvý Mark: 38, ženatý, jedna dvojročná dcérka Suzan, staviteľ, po obede šiel k lekárovi, že ho bolí stehno, večer prišiel ľahnúť ku mne, o 21:00 ho operovali a o 23:30 mi ho už prebudeného vrátili do izby, ráno šiel domov. Čosi mu narástlo v nohe a chceli mu to vybrať. Poslali vzorky na rozbor, no ja som sa už výsledok nedozvedel. Môj druhý spolubývajúci, Hugo, bol bývalý učiteľ na dôchodku. Učil na gymnáziu telesnú a právo. Mal podobnú diagnózu ako ja. Prvý večer tiež pil „liter rýchlej vody“, beh na krátke trate sa mu teraz veľmi zišiel. Po operácii bol päť dní na intenzívke, a potom sa vrátil.

Medzičasom som sa trochu zregeneroval a začal som dostávať jednoduchú jogurtovú stravu.

Občas som sa pristihol, ako uvažujem na tým, že by som sestričky učil normálnu nemeckú gramatiku, lebo sa mi zdalo, že tá Bavorčina nemá ani samohlásky, a keď by sa im nechcelo, tak by som ich naučil aj niečo z tradičnej slovenskej štylistiky: „Ľaľa papľuh, olial mi krpce!“ – ale na podobné srandičky sestry nemali čas.  

Po siedmych dňoch od operácie som chodil po izbe, neskôr aj po schodoch a na desiaty deň som dostal normálnu polievku a kuracie mäso s cestovinami. Obed som ovoniaval tak dlho, že mi vychladol, a aj tak som ho nevládal zjesť.

Hadičky mi postupne vyťahovali a ubúdalo aj infúzií. Na poslednú si ani nepamätám. Môj operatér mi prišiel povedať, že umelý vývod z čreva mi po troch mesiacoch odstránia a operačne mi ešte raz skontrolujú celú brušnú dutinu.

Od začiatku mojej choroby sme s manželkou cítili veľa pokoja cez modlitby blízkych aj širokého okruhu známych od Ruska až po južnú Ameriku, no väčšiu cenu má asi úplné odovzdanie sa do Božích rúk. Boh ponúka človeku milosti nie podľa množstva obáv, zúfalstva, trápenia sa a beznádeje, ale podľa veľkosti dôvery človeka v jeho absolútnu moc.

Bože, neviem ani prečo, ani ako a ani to vedieť nepotrebujem. Len, Bože, nikdy nedovoľ, aby som sa zabudol spoliehať na tvoje sväté a milosrdné riešenia. SOLO DIOS BASTA! (na všetko stačí Boh sám)

Peter Paľonder, 12.12.2017