Dianie vo farnosti

« Terug

Ako prebieha reštaurovanie procesiového obrazu

Pomaly. V tomto článku ponúkam text a sondy, ktoré bolo potrebné vykonať pred reštaurovaním rámu a obrazu.

 
 
 
 
 
POPIS A UMELECKO-HISTORICKÉ
VYHODNOTENIE PAMIATKY 
 
PhDr. Mária Novotná
1. POPIS PAMIATKY A IKONOGRAFIA
rocesiový obraz zrím. kat. kostola vNovoti (okr. Námestovo), dnes umiestnený v lodi kostola, súvisí s pomerne mladými dejinami obce. Obec bola založená v rámci panstva Oravského hradu (Oravského komposesorátu) roku 1691 s pôvodným názvom Ďurkov (na stránkach obce uvádzajú Jurkov, tiež Jurčáková, údajne podľa svojho zakladateľa Michala Jurčáka) a až do roku 1763 bola spravovaná dedičnými šoltýsmi, neskôr volenými richtármi. Preto predpokladáme, že pôvodný názov sa neviaže k zakladateľovi obce, keďže vznikla v závere tzv. Thurzovského doosídľovania najmä severných, hraničných území Oravy. Stalo sa tak v dobe hospodárskeho úpadku Oravy, kedy v dôsledku protihabsburských povstaní, ničivého prechodu poľských vojsk (Litovcov) v čase bitky pri Viedni (1683) a zlým hospodárením v rámci Oravského komposesorátu bolo obyvateľstvo neúnosne zaťažené peňažnými a inými dávkami. V dobe založenia obce klesol počet obyvateľstva Oravy takmer na polovicu a územie sa vyľudňovalo. Po roku 1714 došlo k zásadnému obratu vďaka novému riaditeľovi komposesorátu Jurajovi Erdődymu mladšiemu (1674 – 1758), synovcovi predchádzajúceho riaditeľa toho istého mena, a jeho hospodárskym reformám. Tie mali na každom mieste viditeľný
úpadok zvrátiť. Jurajovi Erdődymu sa to vďaka dlhému
pôsobeniu vo funkcii (1714 – 1758), stálej osobnej prítomnosti
na Oravskom hrade a starostlivým prístupom, nakoniec
podarilo. Dá sa povedať, že hoci založenie obce Novoť spadalo
do obdobia najhlbšieho úpadku Oravy, jej rozvoj kopíroval
práve obdobie postupného vzmáhania sa a prosperity tohto
územia, čo našlo odraz aj v cirkevnosprávnom vývoji. Obec sa od filiálky bez kostola na začiatku 18. storočia, v jeho závere rozvinula do tej miery, až sa stala farnosťou s vlastným kostolom.

 
Z hľadiska cirkevnej správy, obec spočiatku nemala svoj kostol a bola filiálkou obce Lokca (do roku 1758, podľa kanonickej vizitácie biskupa Jozefa Bélika desať rokov skôr, roku 1748). Po zriadení farnosti Zakamenné Klin sa stala filiálkou tejto farnosti. Prvý kostol bol postavený po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. pravdepodobne roku 1790 (Súpis pamiatok na Slovensku 2, ďalej len SPS, s. 409) a jednalo sa o drevený kostol.
 
Podľa popisu vnajstaršej zachovanej kanonickej vizitácii spišského biskupa Jána Révaya de Réva z roku 1794 mal tento kostol aj drevenú sakristiu a chór s vtedy novým organom. V kostole bol jeden oltár zasvätený „Natae Reginae Angelorum“ (Narodeniu Kráľovnej anjelov), pri ktorom sa slúžila svätá omša. Oltár mal tabernákulum, ktoré bolo vnútri starobylo maľované krásnym dekórom - „antiqvo interne picto, decore decensi“. Pre zaujímavosť kostol nedisponoval v čase tejto vizitácie žiadnymi odpustkami a nemal žiadne relikvie. Viaceré liturgické predmety (napr. medené cibórium, kazula a iné) pochádzali z pôvodnej farnosti Zakamenné Klin, alebo Krušetnice. Okrem viacerých krížov, ktoré boli v sákristii vizitácia zmieňuje šesť obrazov namaľovaných na stenách kostola a jeden v okne (vitráž?), všetky bez pomenovania výjavov. Navyše sa spomína veľký obraz s výjavom sv. Anny. Vo veži boli dva zvony, posvätený bol iba väčší zvon.
Ďalšia vizitácia farnosti Novoť, vykonaná biskupom Jánom Ladislavom Pirkerom roku 1820 spresňuje vznik kostola rokmi 1789 – 1790. V opise kostola a jeho vybavenia prepisuje údaje z predchádzajúcej vizitácie len s malými odchýlkami. V kostole boli dva oltáre, ale ich zasvätenie vizitátor nespresnil. Kostol už disponoval všeobecnými odpustkami, ktoré sa viazali k sviatku patrocínia kostola „Natae Reginae Angelorum“. Vo
vybavení kostola sa nespomínajú obrazy, ale len dve sochy Vzkrieseného Krista(Ressurexit) a sv. Jána Krstiteľa, krstiaceho Krista na baptistériu. Vo vybavení kostola bol aj vyrezávaný baldachýn a Castrum doloris s predmetmi pre pohrebné obrady. Vo vizitácii biskupa Jozefa Bélika z roku 1833 sa uvádza rok vzniku kostola 1789
 a jeho zasvätenie „Natae  B. Mariae Virginis“ (Narodenie Panny Márie), ktoré sa slávi 8. septembra. Vizitácia uvádza dva oltáre – hlavný s výjavom Narodenia Panny Márie a bočný na evanjeliovej strane (z pohľadu diváka ľavej strane), zasvätený sv. Jozefovi Pestúnovi. Okrem toho bola v kostole 14-obrazová Krížová cesta, nad vstupom do sakristie boli obrazy P. Márie a Márie Magdalény, na chóre boli ďalšie dva obrazy Panny Márie so sv. Jozefom a obraz sv. Jána Nepomuckého a pod vežou obraz Bičovania Krista a obraz sv. Anny, pravdepodobne ten, ktorý bol uvedený aj v predchádzajúcich kanonických vizitáciách. Vizitátor popisuje tri zvony, ktoré postupne posvätili spišskí biskupi – najväčší zvon s výjavom sv. Petra a sv. Matúša posvätil Ján Révay, menší s výjavom sv. Františka Xaverského posvätil roku 1820 Ján Ladislav Pyrker a tretí s výjavom Dobrého Pastiera posvätil v čase vizitácie (1833) biskup Jozef Bélik. Vo vybavení kostola sa uvádzajú okrem iných, z veľkej časti starších predmetov, aj štyri zástavy s obojstranne maľovanými obrazmi a spomenutý je jeden prenosný obraz - „Imaginem portatilem“, bez pomenovania výjavu. Vo výpočte boli uvedené tri kríže – procesiový, oltárny a pohrebný a socha Vzkrieseného Krista.
Oltárny obraz z hlavného oltára od Karola Mikuláša Maijera z roku 1798 bol podľa SPS (s. 409) daný do SNM-Spišského múzea v Levoči po zbúraní dreveného kostola roku 1940. Múzeum však dielo s týmto námetom neeviduje. Predpokladáme, že autor hesla mal na mysli Diecézne múzeum v Spišskej Kapitule, ktoré bolo násilne zrušené a demontované roku 1952. Predpokladáme, že v čase vzniku textu v SPS, najskôr z ideologických dôvodov, mohol zástupne uviesť levočské múzeum ako najbližšie múzeum, ktoré existovalo súčasne s Diecéznym múzeom. Obraz je pravdepodobne totožný s tým, ktorý dnes (2024) visí v podveží Gymnaziálneho kostola v Levoči, spolu
s ďalšími dielami, ktoré tu boli premiestnené po zrušení Diecézneho múzea v Spišskej Kapitule a v ÚZPF je evidovaný pod číslom 5293/1 (Levoča 2016, s. 228).
 
 
 
Procesiový obraz sa však expressis verbis v žiadnych archívnych i publikovaných materiáloch o Novoti nespomína, ak neberieme do úvahy neurčito menovaný prenosný obraz – Imaginem portatilem - v kanonickej vizitácii farského kostola v Novoti z roku 1833.
 
 
Procesiový obraz
Procesiový obraz je obojstranne maľovaný na plátne a vložený do mohutnej rokokovej kartuše, ktorá v základnom tvare pripomína barokovú kazulu. Rám v hornej i dolnej časti ukončujú mohutné voluty, vo vnútri profilu zdobené reliéfom mäkkého rokaja, po bokoch a na dolnej strane vnútornú plochu profilu zdobí sekundárne modro polychrómovaný reliéf v podobe čabraky. Spodné konkávne vyhnuté dve časti vtvare volút zdobí kvetinový motív, na vonkajšej hrane dolných volút je plastický ornament vtvare šupín. Nad zatočením voluty, na pravej i ľavej strane dolnej časti rámu sú vyrezané malé štvorcové otvory pre vloženie rúčok na nosenie obrazu. Hornú časť korunuje plastická kráľovská koruna. Celkový stav veľmi výpravného mohutného rokokového rámu znehodnocuje viacnásobná celoplošná sekundárna premaľba, mechanické poškodenia a výletové otvory po činnosti červotoča.
 
Na jednom plátne sú obojstranne namaľované dva výjavy. Prvý z nich znázorňuje viac-figurálnu kompozíciu Ružencovej Panny Márie s dieťaťom v náručí, sediacu na tróne v nebeskej sláve, ktorá tvorí významový ikompozičný stred celého výjavu. Postava Madony je odetá vo svetlom šate, na ktorom je modrý plášť, na prsiach zopnutý a prekrývajúci aj jej hlavu, zdobenú kráľovskou korunou. Okolo hlavy je lúčovitá svätožiara. Madona je natočená smerom k svätcovi – sv. Dominikovi de Guzmán (1170 – 1221), kľačiacemu pri tróne na ľavej strane.
 
Svätec je odetý v rúchu dominikánskeho rehoľníka, spodný šat má biely, prekrytý tmavým plášťom. Hlavu s výraznou tonzúrou dvíha smerom nahor. Tvár s plnofúzom, znázornenú v profile, otáča smerom k Panne Márii. Pravou rukou prijíma od nej ruženec, dlaň ľavej ruky smeruje k jeho hrudi. Polonahá postava malého Ježiša, odetá bielou rúškou, sediaceho v lone matky, ktorá ho pridržiava ohnutou ľavou rukou, je natočená opačným smerom – do pravej strany kompozície (z pohľadu diváka). Dieťa Ježiš ponad Matkine predlaktie podáva ruženec svätici, ktorá kľačí napravo pri tróne. Svätica je odetá v rúchu rehoľníčky – dominikánskej terciárky – spodné biele rúcho prekrýva modrý plášť. Na hlave má závoj ovinutý tŕňovou korunou, atribútom sv. Kataríny Sienskej (1347 – 1380), symbolom jej obety pre vieru a cirkev. Jej postava, v miernom pokľaku vedľa trónu vpravo, významovo i kompozične uzatvára celý výjav. Na stupňoch trónu dole, v strede je umiestnený veniec z ruží. V hornej časti obrazu,
v nebeskej sláve, po stranách Panny Márie, sú umiestené postavy dvoch malých anjelov, ktorí zdvihnutými rukami pridržiavajú girlandu z ruží. Anjel na ľavej strane sa vznáša, anjel na náprotivnej strane sedí na nebeskom oblaku. Povrch maľby je silne skrakelovaný, krakely sú miskovito ohnuté s tendenciou opadávať na plátnovú podložku. Na viacerých miestach obrazu, najmä jeho dolnej časti sú väčšie plochy s úplným úbytkom maľby.
 
Na opačnej strane plátna je namaľovaný výjav Bolestnej Matky s Umučeným Kristom v náručí – výjav Piety. V centre kompozície dominuje sediaca postava Bolestnej Matky vsvetlom spodnom šate a vrchnom modrom plášti, prekrývajúcom jej hlavu, ktorú opäť zdobí koruna, tvarom vzdialene pripomínajúca svätoštefanskú korunu. Na pozadí je okrúhla lúčovitá svätožiara. Matka je mierne natočená smerom do ľava (z pohľadu diváka). Pravou rukou podopiera hlavu Krista, ľavou rukou pridržiava bezvládne telo svojho Syna, ležiaceho bez známok života v jej náručí a je komponované v miernej diagonále. Telo Krista je prekryté bielou bedernou rúškou. Nohy sú ohnuté v pravom uhle, chodidlá bezvládne spočívajú na bielom nebeskom oblaku, namaľovanom v poloblúku v dolnej časti obrazu. V hornej časti obrazu, po stranách hlavy Bolestnej Matky sú dve serafínske hlavy anjelov, vynárajúce sa z kopcovitých oblakov. Farebná vrstva maľby a povrchový lak sú degradované, maľba je celoplošne krakelovaná s tendenciou opadávať na podklad.
 
Ikonografia
Ikonografia obrazov má korene v mariánskej úcte a tradícii, spojenej s vytrvalou modlitbou. Obraz so sv. Dominikom, zakladateľom Rádu kazateľov (dominikánov) a sv. Katarínou Sienskou interpretuje známy, ale reálne ničím nepodložený fakt zo života obidvoch svätcov, darovanie ruženca P. Máriou sv. Dominikovi a mystický zážitok sv. Kataríny Sienskej, ktorej venuje ruženec Kristus. Obraz s výjavom Ružencovej Panny Márie (Santa Maria del Rosario) so sv. Dominikom a sv. Katarínou Sienskou má svoj základ vo viere obidvoch svätcov v silu modlitby ako prostriedku k dosiahnutiu spásy. So životom a najmä legendami o ich činoch sú neodmysliteľne spojené svedectvá o dôležitosti, ktorú prikladali modlitbe. Svedectvo Sv. Kataríny Sienskej je obsiahnuté v jej vrcholnom diele Dialóg, v časti Učenie o moste, Prostriedky vzostupu: modlitba, Modlitba ústna a vnútorná. Sv. Katarína v tomto diele hovorí o ustavičnej a vernej modlitbe ako prostriedku, ktorým duša získa všetky cnosti, ak bude vytrvalá. Dôležitý je pri tom súlad medzi ústnou a vnútornou modlitbou: „...dokonalá modlitba nespočíva v mnohých slovách, ale horlivej túžbe, s ktorou sa ku mne (myslené k Bohu) pozdvihuje a s ktorou poznáva seba, a obidvoje ju obohacuje.“
S ikonografiou Ružencovej Panny Márie bezprostrednejšie súvisí postava sv. Dominika, ktorej zveril svoju rehoľu. Podľa Gérarda Frachetea, autora Životov bratov (Vitae Fratrum), podnietila vznik kazateľskej rehole, aby ľudský rod dosiahol spásu. (Betouelle, s. 286). Od roku 1266 dokumenty generálnych kapitúl dominikánskej rehole stanovujú, aby ku každej modlitbe Otčenáš bratia pripojili Zdravas a v tejto dobe sa rozšírilo aj používanie ružencov (pátričiek) ako zbožných nástrojov na počítanie modlitieb. Ruženec spopularizoval v 15. storočí bretónsky dominikán Alan de la Roche (1428 – 1475), ktorý okolo ruženca organizoval bratstvá pre všetkých, ktorí túžili po odpustení. Práve tento dominikán pripísal vynájdenie modlitby ruženca zakladateľovi rehole sv. Dominikovi. Okrem snahy účinne tým rozširovať ruženec a ružencové bratstvá, opieral sa aj o legendy zo života sv. Dominika, konkrétne o traktát dominikánskeho biskupa Ján z Monte (†1422). Podľa jednej z legiend sv. Dominik mal v Prouille, alebo toulouskej katedrále zažiť videnie, pri ktorom mu Panna Mária podala svoj vlastný ruženec. Avšak ani jeden zprvých životopiscov sv. Dominika takéto videnie nezaznamenal. Aj rozdelenie tajomstiev ruženca na radostné, bolestné a slávnostné vzišlo v 15. storočí z radov dominikánov (viac Betouelle, s. 286-296). Podobná legenda sa spája aj so sv. Katarínou Sienskou, ktorá vstúpila medzi kajúce sestry sv. Dominika, nazývané podľa čierno-bieleho hábitu „mantellaty“, neskôr začlenené do Tretieho rádu sv. Dominika. V mystickom zážitku jej ruženec podal Ježiš, no v spisoch sv. Kataríny ani prvom životopise dominikána a duchovného vodcu svätice, Rajmunda z Capui (Raymundus de Capua, Vita Sanctae Catharinae Senesis. Legenda Maior) sa tento zážitok neuvádza.
 
2. DATOVANIE, SLOHOVÉ ZARADENIE
A  AUTORSKÝ OKRUH
 
Procesiový obraz vznikol ako súčasť rokokovej výzdoby dreveného farského kostola v Novoti po roku 1790 a pravdepodobne súvisel s tradíciou ružencových spoločností a procesií. Patrí k dielam, ktoré pomerne čisto a umelecky veľmi kvalitne interpretujú tradíciu doznievajúceho baroka a rokoka. Umelecky veľmi kvalitná drevorezbárska práca v tomto prípade ďaleko prevyšuje umelecké kvality maliarskej časti, ktoré prezrádzajú skôr remeselne zdatného maliara a umelca pravdepodobne bez umeleckého vzdelania a talentu. Pre obidva obrazy maliarovi poslúžili v tej dobe známe predlohy. Obraz Ružencovej Panny Márie má svoju predlohu v rímskej Bazilike di Santa Sabina na Aventine, ktorú pápež Onorio III. roku 1219 zveril sv. Dominikovi a jeho reholi, konkrétne v kaplnke sv. Kataríny. Kaplnku navrhol a realizoval architekt Giovanni Battista Contini (1671). Oniečo starší oltárny obraz tejto kaplnky, znázorňujúci Ružencovú Pannu Máriu so sv. Dominikom a sv. Katarínou Sienskou namaľoval barokový maliar Giovani Battista Salvi di Sassoferato, nazývaný jednoducho Sassoferato (1605 -1689). Obraz roku 1643 u neho objednala Olimpia Maidalchini Pamphilj, princezná zo San Martino (1591 – 1657) a švagriná pápeža Innocenta X. z rodu Pamphilj. Kompozícia tohto rímskeho obrazu bola zrejme pra-predlohou aj pre výjav v procesiovom obraze z Novote. Obraz Piety preberá typ znázorňovania šaštínskej Panny Márie, kompozíciu sochy Piety, populárnej od konca 17. storočia. Napriek odlišnosti predlôh, obidva obrazy svojim obsahom vzájomne súvisia a veľmi jasne nadväzujú na dominikánsku tradíciu, ktorej sa pripisuje zásluha na vzniku modlitby ruženca.
 
Na obrazoch nebola doložená signatúra, avšak rukopis diela je blízky autorovi oltárneho obrazu Narodenia Panny Márie, ktorý bol na hlavnom oltári starého kostola v Novoti, a je datovaný rokom 1798. Oltárny obraz sa zachoval v Gymnaziálnom (Jezuitskom) kostole v Levoči ako súčasť súboru zachránených zbierok z Diecezálneho múzea v Spišskej Kapitule.
 
Tento obraz je v pravom dolnom rohu signovaný málo známym maliarom Karolom Mikulášom Maijerom (Carolus Nicol. Maijer), ktorý v závere 18. storočia na Orave vytvoril viaceré diela – dnes zatreté nástenné maľby v kostole v Chlebniciach, alebo obraz s výjavom Odpočinok na úteku do Egypta v kostole v Mútnom. V odbornej literatúre bol tento maliar označený za rehoľníka, pretože pred menom má uvedené P. páter? ( Petrová-Pleskotová, s. 53; Levoča 2016, s. 228). Autorstvo procesiového obrazu zNovote je teda možné pripísať tomuto neskorobarokovému maliarovi. 
 
 
 
 

počítadlo

nahlasenie zneuzivania

Výveska

týždeň Cirkvi pre mládež

Posolstvo sv. otca

 

 

info k príprave na 1. sv. prijímanie

info k birmovke

FARNIK 49

Pre vás s láskou pripravujeme

FARNIK 48

FARNIK 47

FARNIK 46

FARNIK 45

FARNIK 44

FARNIK 43

FARNIK 42

FARNIK 41

Archív časopisu FARNIK

 

Zodpovednosť za obsah:

SH - autor tohto textu je Štefan Hrbček, farár v Novoti

TM -  autor tohto textu je Anton Melega, farský vikár v Novoti

 

 

2023 až 2024 BR -autor tohto textu je Blažej Raška, kaplán v Novoti

2019 až 2023 RH - autor tohto textu je Rastislav Hanečák, kaplán v Novoti

 

články od iných autorov sú podpísané menom a priezviskom, alebo organizáciou, ktorá informáciu odovzdala.

Pri prevzatých textoch je uvedený zdroj a prípadná redakčná úprava.