“Ani na svadbu ma nepozvali”, zažartoval s humorom jemu blízkym. “A Vy by ste prišli?” Opýtala som sa do mikrofónu s hrčou v hrdle. Pozvať biskupa na svadbu by mi nikdy nenapadlo. Stáli sme pred 600 mladými ľuďmi s mojim snúbencom a s našim biskupom. Práve sme dorozprávali svedectvo na Diecéznom stretnutí mládeže. Na záver sme sa rozhodli darovať otcovi biskupovi naše svadobné oznámenie. Pozvánka v ňom nebola.

O pár týždňov na to bol hosťom v našom spoločenstve. Slavo, môj bratranec, do neho s humorom podpichol: “Tak čo, otec biskup, prídete na tú svadbu?” “Stále ma nikto nepozval,” povedal s úsmevom. “A Vy by ste prišli? To ako fakt?”

 

Po pár dňoch som našla odvahu a zavolala som nášmu biskupovi. “Otec biskup, tak teda prídete?” “Rád, ale nech sobáši a káže ten, koho máš dohodnutého,” odpovedal. A tak sme mali na sobáši biskupa. Pamätám si, ako nás viedol von z kostola. F6-tka hrala:

 

“S Tebou si kráčam, odvahu mám,

kríž zvládam, strach prekonám,

k Tebe do neba naberám smer,

tam je moja vlasť.”

 

Pohupávala som si do rytmu. Biskup sa na mňa pozrel a s vážnou tvárou, no s kútikom zdvihnutým hore, mi naznačil: “Kľud Marika, kľud.” :)

 

Na druhý deň mi zavolal. Pozerám sa na telefón. Štefan Sečka. To ako fakt? 

“Prosím?”

“Spali ste?”

“Spali.”

“Vstali ste?”

“Vstali.”

“Tak už len žiť.”

Poďakoval sa za svadobné koláče a zložil. To boli jeho posledné slová, ktoré som od neho počula.  

 

Neraz si, počas nášho manželstva, pripomíname túto jeho vetu. “Tak už len žiť.” Do manželstva väčšinou vstupujeme s miliónmi ideálov a predstáv o dokonalej rodine, no nenapadlo by nám, že nás čaká taký normálny život. Život plný radostí no aj ťažkostí, hádok a neustáleho odpúšťania si, konfliktov no aj silných objatí. Tým všetkým si prechádza rodina. Tým všetkým si prechádza manželstvo. A pri oltári sľubujeme Bohu, že to budeme žiť. V dobrom aj v zlom. Navždy. Ďakujem otec, že ste nám to pripomenuli vtedy, keď sme mali hlavu plnú ideálov. A tak to žijeme. A chceme vytrvať. 

 

Áno, bol pre mňa veľkou autoritou. Bol to náš biskup. Niekedy som chcela, aby robil niektoré veci ináč. No verím, že ich robil najlepšie ako vedel. A ja som Bohu za neho vďačná. Za jeho život, za jeho službu, za všetko, čo žil a aký bol. 

 

Pred pár týždňami som si na neho spomenula. Netušila som, že bol vážne chorý. Napadlo mi poslať mu našu rodinnú fotku. Aby vedel, že žijeme. Že sme rodina a že sme na neho nezabudli. No akosi som to nedotiahla do konca. Povedala som si, že snáď na Vianoce. Škoda. 

 

Ďakujem Vám, otec biskup. Za Váš život. Viem, že ste milovali Boha. Nech je k Vám milosrdný a prijme Vás do svojho kráľovstva, lebo tam je Vaša vlasť. Kde budete už len žiť. V plnosti a v radosti s Ním. Navždy. 

 

A prikladám tú fotku. Pre Vás. Aby ste vedeli, že žijeme. A že sme nezabudli.