Poznáte to. Sú chvíle, niekedy celé dni, keď nevieme, čo skôr. Horia termíny, zadané úlohy sa stíhajú len s odretými ušami, výsledky nenapĺňajú očakávania a k tomu všetkému akoby dochádzala chuť niečo robiť. Už len vydržať. Už len pár hodín do konca služby či pracovnej doby. Ešte trošku a bude víkend. Alebo prázdniny. Alebo dovolenka. Jednoducho koniec. Čas, keď sa konečne zastaví kolotoč. Aspoň na chvíľku.

„Trochu si odpočiňte“ (Marek 6,31)

Najviac to asi vidno na deťoch počas posledných týždňov školského roka. O prázdninách sa už nešepká ako o nejakej priam magicky vzdialenej odmene; už sa o nich hovorí celkom nahlas s nadšením ako o niečom, čo príde. Konečne žiadne vstávanie, žiadne diktáty, žiadne domáce úlohy.

Prejde čas školskej dochádzky a … už ako dospelí zažívame niečo podobné. Len ten čas sladkého nič nerobenia už netrvá dva mesiace, ale nanajvýš pár týždňov. Aký milý paradox. Všetky deti chcú byť dospelé, aby nemuseli chodiť do školy a keď z nej vyrastú, chceli by sa, už dospelí, zasa stať deťmi a mať len tie detské starosti, ktoré končia pár úlohami. A niekedy naivne detským ospravedlňovaním vlastnej lenivosti usilovne hľadať výhovorku v štýle: „To nie je moja chyba, že som dostal päťku. Však aj Jožo dostal. To si učiteľka vymyslela takú ťažkú písomku. To sa nedalo napísať.“

Na čo nám je oddych, keď po ňom zasa prichádzajú dni plné práce, námahy a stresu? V škole či práci myslíme na dovolenku a prázdniny a len čo ten čas príde, zasa myslíme na to, čo nás čaká po návrate do obyčajných dní. Ubíjajúci stereotyp. Stála myšlienka na budúcnosť, na to, čo nás čaká. Prípadne nostalgická spomienka, aké to bolo kedysi všetko iné; a nielen v práci či škole, ale aj v spoločnosti, vo vzťahoch, alebo v nás…

Myslíme na to, čo bolo a čo bude. A možno pri tom zabúdame myslieť na to, čo JE práve teraz. Aj preto si stále viac myslím, že čas oddychu (prázdnin či dovoleniek) nemá byť časom odtrhnutým od každodennej reality, ale časom, v ktorom sa naučíme vnímať prítomný okamih. Chvíľou, v ktorej sa zamyslíme nad zmyslom každodennej námahy a možno práve vďaka oddychu objavíme jej čaro. Okamihom, v ktorom si uvedomíme, že nežijeme pre výkon ani pre oddych, ktorý po ňom nasleduje. Časom, v ktorom sa naučíme ďakovať za zdravie a silu, prípadne sa naučíme v pokore prijať, že tých síl či zdravia už nie je toľko, ako kedysi.

V Biblii čítame prosbu: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12). Možno práve dovolenka či prázdniny môžu byť tým požehnaným priestorom, v ktorom sa zamyslíme a naučíme sa „zrátať si“ náš život. Nie len v zmysle toho, koľko nám ešte chýba odpracovať do dôchodku, ale najmä v zmysle prehodnotenia našich cieľov a prostriedkov, ktorými sa tie naše ciele snažíme dosiahnuť. Dovolenka, to je ako keď maliar, ktorý tvorí veľké dielo, na chvíľu preruší svoju činnosť a poodíde od plátna aby jednak videl, čo zatiaľ dokázal vytvoriť a zároveň, aby videl, čo ešte potrebuje dotvoriť.

Čas dovolenky je, samozrejme, časom oddychu. Ale myslím, že by sme nemali zabúdať na tento rozmer pohľadu na náš život. Kde inde, ako v pokoji dovolenky, akoby „poodstúpení od plátna reality“, sa môžeme bez stresu zamyslieť nad situáciou na našom pracovisku, nad našimi výkonmi, nad pracovnými i osobnými vzťahmi? To všetko s cieľom a túžbou niečo zlepšiť. Nie vrátiť sa ako majstri sveta a rozdávať rady všetkým naokolo, ale snáď sebe samým stanoviť nové výzvy a hranice v túžbe veľmi konkrétne zlepšiť to, čo nefunguje tak, ako má.

Iste, je to činnosť, na ktorú treba vždy aspoň dvoch. Ale nič nám nebráni (teda, okrem vlastného strachu), byť tým prvým, kto začne niečo meniť. Byť tým, kto po návrate z dovolenky a prázdnin prestane frflať či sťažovať sa na vedenie, obviňovať či ohovárať kolegov, alebo… žalovať na spolužiakov.

Drahí moji, nech je čas oddychu časom, v ktorom sa dokážeme zastaviť a premýšľať. Aby sme to dokázali, nepotrebujeme cestovať cez pol sveta do najvychytenejších destinácií s bezpočtom luxusných hotelov. Stačí k tomu odvaha zastaviť sa. Možno doma v záhrade či na balkóne pri káve načerpáme omnoho viac, ako kdesi ďaleko. Možno jedna prechádzka lesom, hoci len do Cenova, zmení náš život viac, ako cesta okolo sveta. Toho najvzácnejšieho „dovolenkára“ totiž nosíme v sebe. Tak mu doprajme ten najvzácnejší čas práve tam, kde sme. Veď pokoj v srdci nevybudujeme tým, že budeme donekonečna zapĺňať pamäťové karty tisíckami gýčových fotografií. Radšej sa sústreďme na to, aby sme priestor našich sŕdc napĺňali pokojom a radosťou.

Prajem Vám požehnaný a zmysluplne využitý čas dovoleniek a prázdnin.