Dnešný sviatok nás posúva bližšie k primátu sv. Petra, v týchto dňoch bezpochyby k modlitbe za Benedikta XVI. a jeho nástupcu. Čo asi pred Kristovým krížom a výzvou trpieť prežíval Peter, prvý pápež? Stať evanjelia, ktorá nasleduje po slávnostnom "Ty si Mesiáš" a "Ty si Peter", nám môže pomôcť pochopiť to...

Predtým, ako budeme skúmať evanjelium, patrí sa prečítať si príslušný text... Nech sa páči:

Kontext - miesto v evanjeliu

V Matúšovom evanjeliu sa Ježišove verejné účinkovanie začína odchodom z Nazareta do Kafarnauma (porov. 4,12-13). Pri Galilejskom mori povoláva prvých učeníkov (porov. 4,18-22). V Galiley sa zdržiava až kým neprikáže učeníkom preplaviť sa „na druhý breho do gadarského kraja“ (8,28). Tu sa zdržiava len krátko, pretože miestni obyvatelia ho prosili, „aby odišiel z ich kraja“ (8,34). Ježiš sa teda vracia „do svojho mesta“ (9,1), do Kafarnauma (porov. 4,13). Stále ostáva v Galiley, uzdravuje, volí si apoštolov, vysiela ich kázať a aj On sám (v podobenstvách) ohlasuje evanjelium (9-13). Prichádza „do svojej vlasti“ (13,53) a keď sa dozvedá o smrti Jána Krstiteľa, odoberá sa „na pusté miesto do samoty“ (14,13). Po rozmnožení chlebov (14,15-21), modlitbe na vrchu (14,23) a záchrane Petra (14,31) prichádza „do kraja Genezaret“ (14,34). Odtiaľ potom odchádza do „okolia Týru a Sidonu“ (15,21) a znova sa vracia „ku Galilejskému moru“ (15,29). Znova vystupuje na vrch, uzdravuje chorých a druhýkrát rozmnoží chleby (15,32-38). Po nasýtení zástupov spolu s učeníkmi odchádza loďou „do magadanského kraja“ (15,39). Tu ho žiadosťou o znamenie z neba pokúšajú farizeji a saduceji (16,1). Ježiš im ho odmietne dať a spolu s učeníkmi znova nastupuje na loďku a plaví sa na druhý breh (16,4-5). Od Genezaretského jazera sa odoberá „do okolia Cézarey Filipovej" (16,13). Niekde v tých miestach Peter vyznáva, že Ježiš je Mesiáš. Následne mu Ježiš odovzdáva moc kľúčov a nariaďuje apoštolom „aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš“ (16,20). Po zjavení mesiášskej identity nasleduje naše rozprávanie (16,21-28).

Bezprostredne po našom rozprávaní nasleduje udalosť premenenia na vrchu (17,1-8), návrat do Galiley (17,22) a do Kafarnauma (17,27). Ježiš znova učí (v podobenstvách) a v 20,17 sa dozvedáme, že je už na ceste do Jeruzalema, ktorú ohlásil v 16,21. Táto informácia prichádza v kontexte tretej predpovede o utrpení (20,17-19). Udalosti v Jeruzaleme vrcholia v udalostiach poslednej večere (tu sa k slovu po dlhej odmlke znovu dostáva Peter), v zajatí a odsúdení Ježiša (Peter najprv sleduje situáciu [26,58] a potom Ježiša zapiera [26,69-75]), v jeho ukrižovaní (27,33-54) a zmŕtvychvstaní (28,1-8), po ktorom nasleduje misijný rozkaz a uistenie, že ostáva s učeníkmi „až do konca sveta“ (28,19-20).

Vymedzenie textu

Predchádzajúca udalosť - Petrovo vyznanie a jeho primát - končí relatívne uzavretým výrokom evanjelistu: „Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš“ (16,20). Našu perikopu začína evanjelista slovami „od tej chvíle“ ( ̉Απò τóτε). Nedochádza tu k zmene osôb ani miesta, ale mení sa situácia. Od chvíle ohlásenia utrpenia a smrti všetko nadobúda nový rozmer. Takto sa nadväzuje na predošlé udalosti, ale zároveň sa prináša niečo nové, niečo, čo sa začína „touto chvíľou“. Toto nové je priblíženie sa k jeho utrpeniu a vzkrieseniu.

Záverečný verš 28, ktorý je ešte priamou rečou, môže slúžiť ako brána k ďalšej perikope. Je prepojením nasledovania Ježiša na zemi (16,24-26) s nebeskou slávou „Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (16,28), do ktorého sa dostane každý, „kto stratí svoj život“ (16,25) pre Ježiša. Práve preto, že je priamou rečou, je organickou časťou perikopy a uzatvára ju; udalosť premenenia na vrchu, ktorá nasleduje bezprostredne po našej perikope, sa odohráva „o šesť dní“ a na veľkom vrchu (17,1), jedná sa teda o zmenu času i miesta. Okrem toho sa tu jedná aj o zmenu postáv, pretože kým v 16,24-28 sa Ježiš obracia na širší okruh svojich učeníkov, v 17,1 sa spomína len úzka skupina apoštolov (Peter, Jakub a Ján), ktorí sú účastní udalosti premenenia.

Pár cudzích slov pre fajnšmekrov

̉Απò τóτε (apó tóte)

„Od tej chvíle“ (16,21). To isté vyjadrenie nachádzame aj v 4,17, kde vyjadruje nový začiatok evanjelia. Tu podčiarkuje postavu Mesiáša, ktorý pre odmietnutie vlastným ľudom umiera na kríži. Oba tieto body (4,17 a 16,21) sú považované za prostriedok na označenie dôležitých bodov osnovy Ježišovho príbehu a zároveň určujú štruktúru evanjelia.

Výraz „od tej chvíle“ sa nachádza u Mt ešte na jednom mieste: „A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho“ (26,16), kde je znova veľmi dôležitým medzníkom; označuje tu začiatok Ježišovho utrpenia a posledných chvíľ jeho pozemského života. Začiatok udalostí, ktoré sú vrcholným dôkazom Božej lásky voči človeku.

Σκάνδαλον (skándalon)

Toto slovo, preložené ako „pohoršenie“, nachádzame v 16,23. Etymologicky sa rovná prekážke, tomu, čo spôsobuje potknutie a pád kráčajúcemu. Samotné σκάνδαλον – pád; sklon k hriechu; dôvod rozhorčenia; skala pohoršenia. Už Mojžišov zákon zakazoval stavať slepému do cesty prekážky (σκάνδαλον): „Hluchému sa nevysmievaj a slepému nestavaj do cesty prekážky, ale boj sa svojho Boha! Ja som Pán!“ (Lv 19,14). V mnohých prípadoch jednoducho vyjadruje pád.

V Matúšovom evanjeliu je „zdrojom“ pohoršenia sám Ježiš – jeho prítomnosť vo svete stavia ľudí pred voľbu „zhromažďovať s ním, alebo rozhadzovať bez neho“ (porov. 12,30). Teda buď mu uveriť, alebo sa na ňom pohoršiť (porov. 11,2-6). Problematicky, a teda pohoršujúco, môže pôsobiť jeho pôvod (13,54-57), náuka a slová (15,12), ale aj utrpenie a smrť (26,31-35). Ježiš je pohoršením pre človeka (ale aj pre svet), ktorý odmieta poníženého a trpiaceho Boha. Pre tú istú príčinu je pre Ježiša pohoršením človek. Pohoršenie – ako pokušenie – vstupuje aj do prozreteľných Božích plánov. Sám Ježiš znášal pohoršenie keď Peter – „skala“ jeho Cirkvi (porov. 16,18) – na báze kritérií príliš pozemských a protichodných s Božskou líniou poníženia, chcel Ježiša oddialiť od Božích plánov, ako to už chcel spraviť satan v pokušeniach, ktoré bezprostredne predchádzali jeho mesiášskej službe (4,1-11).

Vyjadrenie, ktoré Ježiš adresoval Petrovi môže byť slovnou hračkou, azda ironickou poznámkou, čo sa týka Petra ako skaly. Tak bol Peter nazvaný Ježišom len pred niekoľkými chvíľami v 16,18. Ak Peter – „Skala“ (Πέτρος) odmieta prijať spojitosť medzi Ježišovým mesiášstvom a utrpením, stáva sa „kameňom úrazu“ (σκάνδαλον). Tí, ktorí odmietajú Ježišovo utrpenie a smrť, sú na strane satana. Keď Ježiš takto oslovuje Petra, naznačuje, že takýto falošný pohľad na Mesiáša je pokušením. Ježišovi ide o to, aby Peter pochopil, že odmietanie kríža je skutkom satana, ktorý sa Otcovej vôli protiví od začiatku. Takáto ostrá odpoveď zároveň svedčí o tom, ako veľmi bol Ježiš odovzdaný splneniu vôle Otca.

U Matúša toto slovo nachádzame ešte v 18,7 v súvislosti s varovaním pred pohoršením (zo) sveta.

Ο̉πίσω (opísó)

Možno preložiť ako "za".

V Matúšovi sa nachádza celkom šesťkrát (3,11; 4,19; 10,38; 16,23.24; 24,18). V 3,11 sa jedná o slová Jána Krstiteľa; v 24,18 sa nachádza v kontexte eschatologickej reči. Priamy súvis s našou perikopou môžeme nájsť vo veršoch 4,19 (povolanie Petra a Ondreja) a 10,38 (poúčanie apoštolov nasmerované na zrieknutie sa seba).

Je označením niekoho, kto je nasledovaný ako vodca. Preto, hoci Ježišova odpoveď Petrovi je tvrdá, v tomto prípade je pre Petra pozvaním zaujať miesto, ktoré mu patrí – miesto učeníka, teda miesto za Ježišom. Tak sa vyjadruje podriadenie sa Ježišovi, súhlas s Božím plánom, prijatie Otcovej vôle podľa Ježišovho vzoru. Miesto za Ježišom je miestom toho, kto nasleduje. Preto hneď po Ježišovom výroku (16,23) evanjelium predkladá poučenie o nasledovaní (16,24-26), ktoré pozostáva v zdieľaní Ježišovho osudu aj za najväčšiu cenu: za cenu kríža a rizika straty vlastného života.

Vnútorná štruktúra perikopy

Naša perikopa je úzko zviazaná s predchádzajúcou, v ktorej apoštoli vyznali Ježišovu mesiášsku identitu (16,13-20), ktorú tieto dva texty preverujú. V prvom texte je to Peter, ktorý v mene apoštolov spoznáva Ježiša ako toho, ktorý je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (16,16) a v druhom je to sám Ježiš, ktorý objasňuje svoje postavenie: je Synom človeka, ktorý ide do Jeruzalema, kde bude musieť trpieť a umrieť ale vstane z mŕtvych (16,21).

Ježiš jednoznačne hovorí o svojom odchode (16,21). Prvýkrát predpovedá vlastné utrpenie. Problémom, ktorý bude musieť riešiť, je prijatie jeho utrpenia a smrti apoštolmi (16,22). Následne bude musieť oznámiť nevyhnutnosť utrpenia tých, ktorí ho chcú nasledovať (16,24-25). Ide o to, že pojem zmŕtvychvstania, teda navrátenia sa do života človeka, ktorý umrel, nebol ešte v Ježišových časoch presne vymedzený, takže apoštoli nedokázali po Petrovom vyznaní Ježišovho Božstva (16,16) prijať fakt, že by Mesiáš mohol byť zabitý ľuďmi. V takejto situácii sa ťažko možno diviť Petrovi, ktorý, pravdepodobne povzbudený tým, čo mu Ježiš pred chvíľou povedal (16,17-19), chce Ježišov pohľad odvrátiť od utrpenia a smrti.

Jemné predelenie perikopy by sme mohli nájsť vo chvíli, keď Ježiš zavrhuje Petrovo odmietnutie utrpenia a obracia sa na svojich učeníkov slovami, ktoré museli zadiviť všetkých prítomných. Ježiš robí krok ďalej: nehovorí tu už len o svojom utrpení, ale svoje utrpenie predkladá ako model života pre učeníkov. Okrem toho, čo už povedal Petrovi, teraz hovorí všetkým, že kto chce ísť za ním bude trpieť rovnako ako On. Takto spája utrpenie učeníkov so svojím utrpením. Tým, že sám Ježiš odmieta odmietanie kríža a ponúka ho aj tým, ktorí ho chcú nasledovať, posúva všetkých, ktorí ho počúvajú, omnoho ďalej, ako boli pred Petrovým pokusom prijať Mesiáša bez utrpenia a kríža. Ježiš nedovoľuje Satanovi, aby mu stál v ceste utrpenia (16,23) a učeníkom hovorí o nevyhnutnosti sebazaprenia a nesenia kríža pre nasledovanie Ježiša na tejto ceste (16,24). Neostáva však len pri ponuke kríža. Vie, že utrpenie nemôže byť samoúčelné. Vďaka bolesti zo straty pozemského života učeník získa večný život. Petrovi hovorí o zmysle pre Božie veci (16,23) a učeníkom o „sláve svojho Otca“ (16,27). Deň príchodu v Otcovej sláve je na rozdiel od „tretieho dňa“ (16,21), v ktorom vstane z mŕtvych, neznámy (porov. 24,36). Pán karhá Petra za to, že je oddaný ľudskému (16,23) a učeníkom vysvetľuje, že keby človek „aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil“ (16,26), nezíska nič. Takto dvíha zrak tých, čo ho počúvajú, až k svojmu príchodu v sláve Otca. Robí to cez poukázanie na to, že nesenie kríža spočíva v strate života pre neho, v starostlivosti o vlastnú dušu. Napokon svoju výpoveď završuje slávnostným prísľubom. Keď „príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi, (...) odplatí každému podľa jeho skutkov“ (16,27), teda podľa toho, ako kto pre neho strácal život a staral sa o vlastnú dušu.

V samom závere Ježišových slov možno nájsť potvrdenie pozvania k nasledovaniu a záruky večného života v prisľúbení, že niektorí z prítomných uvidia slávu jeho kráľovstva ešte tu na zemi. Prísľub nahliadnutia do slávy kráľovstva ešte v tomto živote je pomôckou, vďaka ktorej sa v učeníkoch bude naďalej udržovať túžba po nájdení toho života, ktorý dáva Ježiš všetkým, ktorí prijímajú jeho ponuku a idú za ním (16,24).

Širší kontext, paralelné miesta

Ježiš ešte dvakrát predpovie svoje utrpenie. Druhýkrát bude hovoriť o svojom utrpení v 17,22-23; už „o šesť dní“ (17,1), hneď po tom, ako s Petrom, Jakubom a Jánom zostúpi z vrchu (17,9) a uzdraví posadnutého chlapca (17,14-20). Kým po prvej predpovedi utrpenia sa spomína prudká Petrova reakcia (16,22), po druhej predpovedi utrpenia evanjelium povie o reakcii apoštolov len to, že sa veľmi zarmútili (17,23). Ježiš svoje utrpenie poslednýkrát spomenie krátko pred slávnostným vstupom do Jeruzalema v 20,17-19. Po tretej predpovedi utrpenia nastupuje na scénu matka Zebedejových synov a žiada od Ježiša, aby títo jeho učeníci dostali privilegované miesta v jeho kráľovstve (17,20-23), čo vyvolá podráždenú reakciu ostatných apoštolov (17,24). Spor medzi apoštolmi rieši Ježiš poukázaním na to, že veľkosť človeka spočíva v zriekaní sa seba samého pre službu druhým (20,26) a znova, len veľmi jemne, naznačí, zmysel svojho príchodu na svet. Prišiel „slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (20,28). V 20,20-28 všetci, dvanásti apoštoli i matka Zebedejových synov, smerujú svoje myšlienky úplne inde, ako Ježiš. Akoby vôbec nechápali, ba dokonca akoby vo svojich myšlienkach odchádzali od Ježiša. Uskutočnenie tohto myšlienkového rozchodu (ktorý začal už pri prvej predpovedi utrpenia Petrovou reakciou) medzi tým, o čom hovorí Ježiš a na čo myslia apoštoli, Ježiš predpovie po poslednej večeri (16,31-35). Fyzicky sa zrealizuje v Getsemanskej záhrade krátko po tom, ako bude zajatý (26,56).

V každom zo synoptických evanjelií nachádzame tri predpovede utrpenia. Nás zaujíma prvá z nich (Mt 16,21-23; Mk 8,31-33; Lk 9,22). Vždy je umiestnená po Petrovom vyznaní Ježišovho Božstva (Mt 16,13-20; Mk 8,27-30; Lk 9,18-21) a pred poučením učeníkov, ako nasledovať Ježiša (Mt 16,24-27; Mk 8,34-38; Lk 9,23-26). Možno usúdiť, že našu perikopu Matúš prevzal od Marka.[2] Okrem toho diskusia medzi Ježišom a Petrom o utrpení a kríži (Mt 16,22-23; Mk 8,32-33) u Lukáša chýba.

Vrátime sa späť k našej perikope v Matúšovi. Ak sa pohybujeme v kontexte výzvy nasledovania, zriekania sa seba pre Ježiša (16,24-25), podobnú výzvu nachádzame v 10,38-39; starostlivosť o dušu (16,26) zasa má Ježišov učeník praktizovať podobne, ako On - odmietnutím pokušenia získať za cenu svojej duše hoci aj celý svet (4,8-10).

Záver a aplikácia

Pri pokúšaní na púšti (4,1-11) je satan odmietaný krátko pred chvíľou, od ktorej Ježiš začne ohlasovať nebeské Kráľovstvo. Odteraz, od chvíle ohlásenia kríža (16,21), bude každý, kto bude prekážkou na ceste nesenia kríža odmietaný rovnako ako satan pri pokúšaní. Takto perikopa 16,21-28 otvára novú časť evanjelia, v ktorej Ježiš hovorí o svojom utrpení a smrti. Ak prijmeme, že to, čo je vstupnou bránou zároveň udáva charakter tomu, čo nasleduje, potom musíme prijať nevyhnutnosť utrpenia pre všetkých, ktorí nasledujú Ježiša. Utrpenie učeníkov je tak úzko zviazané s Ježišovým, že sa stáva typickým znakom učeníctva; je pripodobnením sa Ježišovi, ba je priam bytostným napojením sa na neho. Prijaté svedectvo provokuje učeníka k nasledovaniu. Nasledovanie ho zasa vyzýva k pripodobňovaniu sa tomu, ktorého nasleduje. Kto by teda chcel nasledovať Ježiša bez kríža a utrpenia, bez bolesti a strácania vlastného života (16,25), nebol by skutočným učeníkom. Kto by chcel získať svet (16,26), tomu by chýbal zmysel pre Božie veci (16,23) a tak by uškodil svojej duši (16,26) a stratil by život (16,25).

Perikopa je svedectom, že každý, kto prijme Ježišovo pozvanie nasledovať ho v utrpení, kto je ochotný vzdať sa vlastného života, tomu bude odmenou večný život v nebeskom kráľovstve. Trpieť zapieraním seba samého, nesením svojho kríža znamená robiť to, čo robil Ježiš – zriekať sa vlastnej vôle z lásky k Otcovi, ktorý je darcom a pôvodcom každého života.

Petrovi zrejme chvíľu trvalo, kým sa spamätal zo šoku dvojice výrazov: "Ty si Peter" a "Choď mi z cesty, satan!" No vďaka tejto lekcii (a ďalším, ktoré dostal od Ježiša) dozrel do opustenia všetkého a odovzdania sa Ježišovi do takej miery, že vo chvíli svojej smrti sa necítil hodným trpieť ako jeho Majster a žiadal, aby ho ukrižovali dolu hlavou. Petra, a s ním všetkých svojich nasledovníkov, Ježiš učí, aké je veľmi dôležité neriediť evanjelium, nevyberať si z neho len to, čo sa páči, ale priijímať ho celé bezo zvyšku a s radosťou. S Ježišom sa nedá žiť polovičato - Otcova vôľa sa buď prijíma, alebo odmieta. Všetko, alebo nič.

Azda aj toto nám chce pripomenúť Cirkev, keď nás pozýva osláviť Petrov primát...

Aby sme sa vyhli nedorozumeniam...

Slabosť a neschopnosť prijať a žiť radikálne evanjelium nie je pre Boha problém. Problém nastáva, keď sa slabosť stáva maskou lenivosti meniť sa a neschopnosť prezývkou neochoty rásť. Slabosť je dobrá, lebo nás otvára všemohúcnosti. Neschopnosť je požehnaním, lebo nám ukazuje Božiu moc. Nikdy nám však neostáva právo vzdať sa a prestať sa usilovať o svätosť

Bibliografia

Brown, Raymond E. a kol.: The New Jerome Biblical Commentary, Geoffrey Chapman, London 1990.
Grasso, Santi.: Il vangelo di Matteo, Edizoini Dehoniane, Roma 1995.
Harrington, Daniel, J.: Evangelium podle Matouše, Karmelitánské nakladatelství,Kostelní Vydří 2003.
Heriban, Jozef: Príručný lexikón Biblických vied, SÚSCM, Rím 1992.
Hudymač, Peter & Pristáč, Peter, zost.: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, Verbum, Košice 2000.
Limbeck, Meinrad: Evangelium svatého Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.
Louw, Johannes P. &Nida, Eugene A., ed: Greek-English Lexicon of the New Testament, United Bible Societies, New York 1989.
Marocco, Giuseppe &Ardusso, Franco a kol.: Enciclopedia della Bibbia, zv. 6, Elle Di Ci, Torino.
Romaniuk, Kazimierz a kol.: Komentarz prakticzny do Nowego testamentu, Pallottinum – Tyniec, Poznań – Kraków 1999.
Rossano, Pietro a kol.: Nuovo dizionario di teologia biblica, Edizioni Paoline, Milano 1991.
Nestle – Aland: Novum Testamentum Graece et Latinae, Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart 1999.
SSV: Sväté písmo Starého i Nového zákona, Trnava 2007.

Poznámky