Vedel som, že bude náročná, že bude dlhá a krátka zároveň. Dlhá, lebo ma bude obchádzať spánok a krátka z toho istého dôvodu – že toho veľa nenaspím. Ale že sa počas nej stane, čo sa stalo, to som naozaj nečakal.

Vedel som, že pred odchodom z Rreshenu budem chcieť spáliť nejaké staré veci. Stále som to odkladal s vedomím, že keď sa budem baliť, niečo ešte pribudne. Aj tak bolo. Rozhodol som sa všetky tie staré papiere (a ešte pár vecí) spáliť v krbe.

Keď už všetko spalo, celú tu škatuľu (takú väčšiu od topánok) plnú papiera a tých ďalších pár vecí som hodil do krbu a keď sa to chytilo horieť, pokojne som šiel do sprchy. Komín bol studený, však sme dlho nekúrili, tak veľmi nechcel ťahať a mal som pocit, že dym ide viac dnu ako von. Krb hučal ako pilináky a prestávalo sa mi to páčiť. Vo falošnej nádeji, že vyvetrám, som otvoril okná v kuchyni a potom dvere na terase.

A vtedy som sa zhrozil. Keď totiž dym vyšiel z komína (vo výške piateho poschodia), rýchlo chladol a namiesto toho, aby šiel kdesi preč, sa pekne položil na cestu a zakryl všetko až po políciu a nemocnicu – takto:

Bol celkom biely a celkom hustý. V tú ranu mi bolo jasné, že veci sa nevyvíjajú tak, ako by sa mali... Keď potom z komína občas vyletela nejaká iskra, veru mi nebolo všetko jedno.

Tak som stál na terase a čakal, čo sa bude diať. O chvíľu som pred bránou zbadal zaparkovalo auto a zdalo sa mi, že niekto telefonuje. K tomu som od polície počul rachot, ako keď sa otvára železná brána. Tak ma zmrazilo, lebo mi došlo, že do akcie ide hasičské auto. Tak som sa vrútil dnu, aby som ten telefón zdvihol skôr, ako sa pobudia pátri. Nakoniec to nebol telefón, ale zvonček.

Pribehol som ku zvončeku a z druhej strany: „Otvorte! Štátna polícia!“ Ešte som trošku prituhol, prevrátil očami a odpovedal som: „Momentík, hneď prídem.“

Kým som v tom chvate na pyžamo obliekal reverendu bežiac dolu po schodoch, policajti sa hrali na zvonkohru – stláčali každý zvonček, ktorý im prišiel do rany až z toho bol upišťaný koncert.

Pred dverami stáli štyria chlapi a skôr, ako sa stihli spýtať, čo sa deje, som im do toho skočil: „Chlapi, prepáčte, je to moja chyba, pálim nejaké staré papiere.“ A jeden z nich že: „Však som vám to hovoril.“ Ďalší na to: „OK, padre, my sme len prišli, že či sa nechytil horieť nejaký kábel.“ „O, vďaka, to si vážim, ale nebojte, všetko je v poriadku,“ povedal som im.

Do toho prišlo to hasičské auto, ktoré určite zobudilo aspoň pol mesta. Jeden z policajtov sa hneď k nemu rozbehol, že ako prišlo, tak môže ísť zaparkovať. „Tak nám prepáč, že ťa rušíme, dobrú noc,“ povedali ešte chlapi. Ja na to: „Vďaka, že sa takto o nás staráte.“ Jeden z nich ešte zamrmlal čosi ako: „Vždy pripravení“ a s prianím dobrej noci sme sa rozišli každý svojou stranou.

Tak som potom premýšľal... zlaté Albánsko... neviem, neviem, ako by som sa z toho vylízal trebárs na Slovensku, ale bez mastnej pokuty by to asi nebolo...