V noci zo soboty na nedeľu bola divoká búrka. Takú si v Albánsku nepamätám. Lialo ako z krhly, fara sa triasla pri každom hrome a daktorý zablúdený blesk mi úspešne odpálil modem. Náročné ráno po krátkej noci bolo už menej upršané, miestami bolo dokonca vidieť hviezdy. Keď sme sadali do autobusov, Slnko bolo ešte kdesi za humnami v perinách. Tirana bola na nepoznanie. Nedeľa ráno a všade národa... Premávka ako nikdy... Však Pápeža tu nemáme každý deň...

Na Námestie Matky Terezy putujeme pešo. Nie je ďaleko, len asi hodinku zdravej chôdze. Postupe sa delíme. Kňazi, mladí, zbor... každý na svoje miesto. Až obdivuhodné, aký poriadok vládne v inak chaotickom meste. Vychutnávam si pokoj, ktorý sa na rušných uliciach Tirany tak často nevidí. Nasávam atmosféru.

V sektore pre kňazov sa pomaly chystáme na svätú omšu. Toľko kňazov pokope... Ďalšia vec, ktorá sa tu často nevidí. Mierne napätie z toho, ako to všetko dopadne, vyvažujú výbuchy smiechu tlmené nežnou radosťou zo sviatosti zmierenia, ktorú si môžeme navzájom bratsky darovať.

Jeden z ceremoniárov nás sprevádza na pódium. Je mi jedno, kde budem sedieť. Modlím sa, aby nepršalo, lebo nebo vyzerá všelijako, len nie dobre. Zrazu sa ocitám v prvom rade, hneď pod ambonou. Odtiaľto sa veru nepostavím. Taký dobrý flek...

Pápežský let chvíľu meškal. Neviem prečo, ale myslím, že to bolo pre horúčku, ktorú mal František od soboty. Je to na ňom vidieť i počuť. Premiér Rama víta Pápeža v prezidentskom paláci slovami: „Dom Albánca patrí Bohu a hosťovi. Tak je dnes Albánsko dvakrát Božím domom, pretože k nám ako hosť prichádza Boží posol.“ Pri úvode Františkovej reči, pri slovách: „Som šťastný, že som medzi vami...“, neviem udržať slzy.

Svätá omša. Kyrie. Začína pršať. Po chvíľke prestáva, cez kázeň dokonca vykukne slniečko, ale na usušenie nestačí. Okrem toho svieti skoro priamo do očí, takže pri pohľade na Františka musím žmúriť. Nevadí. Ľahšie sa skrýva dojatie, hoci to vyzerá, že sa na Pápeža mračím (ešte to tak!).

Ono dojatie nabralo na obrátkach, keď nás vyzval byť ako orol – lietať vysoko a pritom nezabúdať na svoje hniezdo; hľadieť do budúcnosti, ale nezabúdať na korene.

Po slávení Eucharistie pár stretnutí na Námestí a pomaly sa presúvame do katedrály. Cestou sa zasa strhla leja. Vo falošnej nádeji, že ostaneme suchí, stojíme pod stanom, kde dobrovoľníci rozdávajú pútnikom vodu. Tí, ktorí majú dáždniky, ich už majú nad hlavami. Aj pod stanom... My, čo také veci nevlastníme, sa necháme znovu zmáčať a vôbec nám to nevadí. Čo tam po tom, že sme už tretíkrát zmokli. Dnes je medzi nami Peter našich dní a nech by neostala suchá ani nitka, stojí to za to.

Vstup do katedrály je stráženejší ako hranice Schengenu. Vnútri veľa ľudí a málo miesta. Toto srdce diecézy sa na pár chvíľ zmenilo – dnes nič zvláštne. Však ráno som nespoznával ani Tiranu. Komu nechutil suchý obed na daždi, sýti sa v lavici. Kto nestihol uschnúť vonku, snaží sa o to teraz. Okrem toho sa chce snáď každý s každým stretnúť a prehodiť pár slov. No aj je silne prítomná mystika očakávania.

Najsilnejší moment: Františkove slzy. Keď sa sklonil nad otca Ernesta, aby ho objal po tom, čo vydal svedectvo o tom, ako prežil komunistické lágre, budil dojem, akoby sa tak isto skláňal nad celou Cirkvou (a nielen v Albánsku), aby ju chránil.

Tohto kňaza a sestru, ktorá rovnako vydala svedectvo o tom, ako prežila komunizmus, potom „použil ako príklad“, počas kázne vo vešperách, pretože „všetci si navzájom máme byť príkladom“. Poďakoval im za svedectvo a nám povedal, že ak títo svedkovia viery mali silu prežiť všetky tie muky, tak to bolo preto, že „ich jedinou útechou bol Kristus“ a nás zasvätených vyzval, aby sme nehľadali inú útechu, pretože „ak budeš hľadať inú útechu, nebudeš šťastný. Ba viac, nebudeš schopný utešovať iných.“

Vešpery sa skončili. Zavetril som, že mám pre dnešok poslednú šancu vidieť Pápeža z blízka. Celkom drzo som nepočúvol pokyn organizátora, ktorý nás vyzval ostať sedieť a presúvam sa ku dverám. Však aj Pápež musí von dverami, ktorými vošiel.

Podarilo sa. Keď sme si podali ruky, cítil som sa ako Jakub, ktorý hovorí anjelovi: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!“ Stretli sa nám pohľady a pri mojom „dnes mám výročie vysviacky“ som si vyslúžil úsmev. Z očí do očí som posledne Pápežovi pozeral pred 11 rokmi v Banskej Bystrici.

Túto blízkosť budem ešte dlho spracovávať a dlho z nej čerpať. Nie pre ono podanie ruky. To by bolo málo, hoci aj to sa cení. Skôr pre slová povzbudenia, ktoré František adresoval cirkvi v Albánsku. A najmä preto, že táto návšteva ďaleko prekročila hranice Albánska a podľa slov samotného Pápeža má byť signálom pre celý svet. Signálom pokoja a povzbudením k tomu, že je možné darovať ho a rovnako aj prijať.

foto: hlavný obrázok: ja :)

       úvodný obrázok: CTV