...často vravievala mamička, keď sme šantili ako odtrhnutí z reťaze. A často mala pravdu. Inak tomu nebolo ani pred pár dňami.

Kto ma pozná, vie, že som vyrastal na letisku a medzi skautmi, v lete som domov chodil len spávať - aj to nie každú noc. Tábory a víkendovky sa na dlhé roky stali súčasťou môjho života. Potom prišlo niekoľkoročné ticho. NO CAMPING - len občas nejaký úlet s pár ľuďmi, noc "pod oponou z hviezd" a po neopísateľnom východe slnka zasa domov. Priznám sa, že už ma to tak trochu štvalo. Rozhodol som sa, že tento rok to tak veru neostane.

Pred pár mesiacmi som deckám pošepol, že ak sa budú dobre modliť, pôjdeme do tábora. Kolená isto drali poctivo; dobrodinci sa našli, staff tiež. Teda, staff je silné slovo - kuchárka a zdravotníčka sa tiež občas našli v úlohe detí, takže sme na to boli 2 - Juri a ja. Ešteže nás nebolo veľa, všetkých dokopy 13 - "Banánko" a "Onezimus" (naše autá) sa zaplnili a 1 miesto ostalo pre chladničku. Aby sa decká pri presúvaní nehádali, kto kde bude sedieť, vždy ráno pred cestou si miesta losovali.

To, čo sa dialo počas 10 dní na tábore bolo úplne novou skúsenosťou pre deti, ale aj ich rodičov. A do určitej miery aj pre mňa. Smiech nechýbal, veď posúďte sami:

Ringo je ideálne vo dvojici

Vodný volejbal nesklamal

Provokatéri boli nakoniec za studenú sprchu vďační. Napriek tomu, že spočiatku sa zdala dosť drastická...

Počas tábora sme spoločne čítali Knihu Tobiáš - poznáte to, príbeh mladého muža putujúceho omnoho ďalej, ako ho otec poslal... My sme putovali na Karmel.

Prišli sme trošku neskôr, ako sme predpokladali, ale na zemiaky v pahrebe sme si počkali.

Nie každý v noci dokázal zaspať. Možno preto, že v spacáku na zemi je to predsa len iné ako v posteli. Podaktorí bolo hore takmer celú noc - poprosili sme sestričky, aby nám nechali otvorenú kaplnku. Decká  sa chodili modliť celú noc. To je jedna z mnohých chvíľ, v ktorých ma dojali.

Zobudili sme sa do slávnosti Karmelskej Panny Márie. Po slávnostnej sv. omši a dobrom obede sme putovali do základného tábora. Každý s batohom vyprosených milostí...

Jeden výlet nám predsa len nevyšiel - vrch Vela. Pri 40°C som to s deckami nechcel riskovať. Keď sa nedá ísť hore, vždy sa dá ísť dolu. S nami to šlo dolu vodou... a ešte ako!

Potom to prišlo. Posledný deň a posledná noc, keď sa nespí. Takzvaná rozbíjačka - lebo všetci sme sa rozbili. Každý večer bolo zdieľanie - čo sa páčilo a čo nie, kto bol komu anjel... Posledný večer bola ešte jedna runda.  Zhodnotenie tábora každým z nás. Decká sa slzám nebránili, Juri ich neskrýval a mne tiež nechýbali. Zasa mala mamička pravdu... Po smiechu býva plač. Ale tento chutil tak inak... tak nádejne, že o rok si poplačeme znova...

P.S.: vďaka všetkým, ktorí pomohli modlitbou, finančne, organizačne alebo akokoľvek inak. Nech Vás dobrý Pán odmení!

foto: ja :)