Vchádzam do paneláku. Nemám v obľube využívať výťahové služby a tak sa vydám smerom ku schodom. Nesiem Eucharistiu a myslím na to, a že aj Boh má radosť, keď môže prísť do srdca a vstúpiť do života chorej ženy. Starej mamy, ktorá je pokladom pre svoje vnúčatá... Už ich poznáte.... Občas sa mi zamiešajú do blogových príbehov... A aj dnes chcem o nich písať... A možno ani nie o nich, ale aj o tých, ktorí do ich dní vkladajú vzácne hodnoty „nevšednosti“.

„Pohni si. Ponáhľaj sa,“ volajú na mňa dvojičky postávajúce pri dverách. „Babka a svätí ťa čakajú.“

„Kto ma čaká?“ Pýtam sa polohlasne, keď sa už už blížim k tretiemu poschodiu.

„Psst! Nekrič!“ Moralizuje ma Domino. „Zobudíš susedov. A okrem toho, nepatrí sa po chodbe vykrikovať tajomstvá.“

Kapitulujem. Už som pri nich. Objímeme sa a štvoro očí sa zahľadí na mňa. „Máš aj Ježiša?“

Prikývnem. Dominika ma chytí za ruku a vedie ma rovno do babičkinej izby. Stará mama sedí v kresle s vyloženou nohou obalenou do sádry. „Babí, už prišli,“ oznamuje a zvoláva všetkých obyvateľov bytu ku starkej.

Na stôl s bielym obrusom položím burzičku s Eucharistiou. Domino si ju obzerá. Vie, že to nie je obyčajná oblátka... „Ten Pán Boh je skvelý,“ povie a pozrie sa na mňa, „Dobre to vymyslel. Aj keď nemá nohy, prišiel sem do izby.“

Nikto z nás to nekomentuje. Usmievame sa. Nášho Boha sme už  dávno nenazvali „skvelým...“ Častejšie ho voláme „Pán, Otec“... a inak, zabúdajúc na jeho originalitu.“

Začneme sa spolu modliť. Prosíme o odpustenie hriechov, čítame si Božie Slovo a necháme na seba pôsobiť Ježišov prísľub, že ten kto bude jesť jeho Telo a piť jeho Krv, bude mať život večný...

A to si v tej chvíli prajeme... Pridáme k tomu Otče náš a vyznáme, že nie sme hodní, aby k nám prišiel....

Prežívame slávnosť, ktorá je v prítomnosti dvojičiek o niečo „slávnostnejšie originálnejšia“ ako v kostole.

„Pane Ježišu, keď si teraz prišiel do babkinho srdiečka, prosím ťa, neostávaj iba tam,“ žobroní Domino. „Skontroluj aj jej kosti na nohe a zaceľ ich, aby mohla chodiť...“

No Dominika dodáva: „Ale ak si zlomila nohu preto, aby už konečne nič nerobila a oddychovala, tak jej neopravuj zlomené kosti, ale nauč ju relaxovať. Veď vieš, že včera bola taká unavená, že zaspala pri čítaní rozprávky.“

Aj dospeláci sa pridávajú a súkajú zo svojho srdca slová. Ocko (babkin syn) ďakuje za babku (svoju maminu) a hovorí Ježišovi, že je veľmi rád, že mu daroval takú skvelú mamu a vidí, ako jeho deti (babkine vnúčatká) súhlasne prikyvujú. A mamina (babkina nevesta) sa pridáva tiež...

A babka? Tá mlčí. No jej srdce i oči sa modlia. Po tvári jej stekajú slzy... Boh je tu a nielen v hostii, ale  aj v jej deťoch a vnúčatkách.... Vníma ovocie svojho života. Vsadila na lásku a na rodinu, na čas, ktorý strácala z lásky k deťom a teraz aj k vnúčatám... a sama vidí, že hoci jej dni pomaly krátia, pokračujú v živote jej syna, nevesty i vnúčat... Sú tu... A žijú z jej lásky... veď, večnosť začína už tu na zemi...

Táto vzácna žena nie je sama. Boh ju volá, aby vo svojej bezmocnosti, prijímala ovocie prítomnosti svojej lásky.

Znova sa ponoríme do modlitby. Prosíme o uzdravenie na tele i na duši a do Božích rúk vkladáme každú chvíľu nášho – tu začatého – žitého – a nikdy nekončiaceho života.

„Amen,“ lúčime sa. Odchádzame z jej izby a ja mám „svoj plán“. Ponáhľať sa domov.  No nejde to.

„Počkaj,“ potiahne ma za rukáv Domino a vtiahne do detskej izby. „My sme kradli,“ povie vážne a čaká čo bude ďalej.

„Čo?“ pýtam sa.

„Sväté obrázky,“ dostávam odpoveď. A hneď po nej prichádza priznanie. „Ukradli sme všetky. Tie čo boli v modliacich sa knižkách, aj tie čo boli v knihách ako záložky.“

„Prečo ste to urobili?“ dávam otázku a prezerajúc si jednotné katolícke spevníky bez akého koľvek obrázku.

„Lebo babka potrebuje teraz viac ako inokedy svetielko, ktoré môžu vyprosiť svätí,“ vysvetľuje mi Domino.

Mračím sa. Nechápem.

„Vieš, odkedy si zlomila nohu, je smutná. Menej sa usmieva a viac šomre, keď sa jej niečo nedarí dočiahnuť. A preto potrebuje svetielko do srdiečka.“ Odhaľujú mi základy detskej teológie dvojičky. „Rozumieš?“

„Áno.“

„No a tak ako anjel strážny nad postieľkou dáva na nás pozor, aby sme mali dobré sny, keď ho o to poprosíme, tak to robia aj ostatní, čo sú v nebi. Nie?“ pýta sa akoby pre istotu Dominika.

„Áno, to súhlasí.“

„No a preto sme vytiahli všetkých svätých z knižiek a dali ich tam, kde ich treba. Aby sa pozerali na babku a mali pri nej stráž. Aby ju chránili a hneď keď ju uvidia, dali jej do srdiečka svetlo,“ dodáva na vysvetlenie Domino.

„A kam ste ich dali?“ pýtam sa a tuším, že „svätí“ to s nimi asi ľahké nemali. A nemýlim sa.

„Tu v detskej jej to nevysvetlíme,“ pridáva Dominika pozerajúc sa na brata.

„Tak poď.“ Vstaneme z koberca a mierime na domovú prehliadku.

Na WC objavujeme obrázok svätého Filipa Neriho. „Dali sme ho tu preto, aby babku rozveselil. Lebo tu najviac vzdychá a vždy si za sebou zatvorí aj dvere. Možno tu aj plače, ale my to nevidíme.“ Vysvetľujú a ja sa snažím zo všetkých síl zachovať si vážnu tvár.

V botníku má stráž svätý don Bosco, vraj preto, aby dával pozor, keď si bude babka vyberať topánky. Musí jej poradiť, aby si vybrala tie správne, nie také, v ktorých si aj na budúce zlomí nohu.

V chladničke je svätý Jozef. On sa totiž staral, aby mal Ježiško čo jesť. A tak aj teraz je jeho úlohou, zabezpečiť dostatok jedla pre babku, keď „náhodou“ nikto nebude doma...

Pod babkinou posteľou je na stráži svätý Michal Archanjel. Má odháňať všetky smutné myšlienky a zabezpečiť, aby babka nikdy nehovorila, že ju  už nepotrebujú a že je všetkým iba na príťaž...

V kúpeľni má stráž svätá Lucia, lebo má na miske oči. Ona je tiež poverená úlohou: má presvedčiť babku, keď sa bude pozerať do zrkadla, že nie je stará, ale že je krásna a dobrá.

Patrón neriešiteľných situácii – svätý Júda Tadeáš tŕoni pri televízii v obývačke, lebo vraj tu sa riešia aj také „blbosti“, ktoré nie sú jasné ani deťom.

V kuchyni má stráž svätá Terezka, svätý Peter a aj svätá Marta. Musia tam byť aspoň traja, lebo je tam najviac roboty...

Viac som si nezapamätala, ale jedno je isté,  ukradnutí svätí špehujú babku zovšadiaľ (aj z vankúša) a každý má svoju špecifickú úlohu...

Po absolvovaní prehliadky ukradnutých svätých sme sa znova presunuli do izby a zatvorili sme sa sebou dvere.

„Tak čo nám na to povieš?“ spýtali sa „zlodeji.“

„Nemám slov. Je to skvelé,“ usmiala som sa.

„Čo??? Veď my sme kradli. Ani maminky sme sa nespýtali, či môžeme  vziať svätých...“ priznáva zhrozene Domina.

„Vedeli sme, že by nám to nedovolila. Ty sa smeješ, ale to čo sme urobili, je svätá krádež, lebo sme ukradli svätých!“ Dodáva Domino a úprimne hovorí o kameni, čo ho omína na duši. V očiach mu vidno, že myslí na výprask, alebo na nejaký trest a bol by rád, keby prišiel čo najskôr... nech už to má za sebou.

„Myslím, že ste „kradli“, lebo máte babku radi a chceli ste jej pomôcť,“ snažím sa pomenovať pravé dôvody ich konania.

„To hej,“ priznáva Domina.

„My sa stále modlíme za ňu, ale nič sa nedeje. A tak sme chceli donútiť svätých, aby nám pomohli,“ pridáva Domino. „Babka nám hovorila, že oni majú väčšiu moc ako ľudia. Idú za Ježišom a orodujú tam. Potom to, čo vyrodia ( - doslovne – spisovne by malo byť: vyorodujú), teda milosti zanesú tým, ktorí ich potrebujú.“

„A babka ich potrebuje veľa. Preto sme svätých ukradli,“ dokončí priznanie Dominika a obaja čakajú na môj sudcovský ortieľ.

Nič múdreho mi v tej chvíli nenapadlo... V duchu som videla „donúteného svätého Jozefa v chladničke a úprimnú detskú vieru,“ a bola som si istá, že tieto detské výčitky, sú úplne zbytočné. Práve naopak. Detská vynaliezavosť, často uprosí nášho skvelého Boha...

A tak som si vypýtala všetky „okradnuté“ jednotné katolícke spevníky a vybrala som sa za dospelákmi. Sama. Ako vyslanec detí....

Sedeli v obývačke a tak som mala osloviť ich všetkých troch naraz. No najskôr som im odovzdala JKS. Prvé čo začali hľadať, boli obrázky.... (hehe, ako malé deti ). Ale potom som sa hneď ujala slova:

„Tak vážení. Nič nehľadajte. Na nič sa nepýtajte. Vezmite si JKS také aké sú. Kam odcestovali vaše obrázky, to je tajomstvo. A vy sa ho dozviete v pravom čase. Možno na blogu.“ Žmurkla som. Na čo všetci traja mykli plecami... a viac „to“ nerozoberali.

Otočila som sa a slávnostne som vkĺzla do detskej. Oznámila som dvojičkám výsledok mojej misie a tie si vydýchli. „No dobre, ale čo urobíš s tým teraz?

„Teraz? Nič. Ale keď prídem domov... Napíšem blog o dvoch deťoch, ktoré tak veľmi ľúbia svoju babičku, že urobia všetko preto, aby prehovorili aj Pána Boha...“

A teraz som doma... A píšem...  A poviem vám...., že Lásku, ktorú nosia v sebe títo dvaja „zlodeji“, by im mohli závidieť mnohí z nás....

A vy, mamina, ocino, i stará mama buďte hrdí na svojich drobcov, veď ste originálnou rodinou. Ani nikto z nás čítajúcich, nemá v chladničke, či v botníku obrázky svätých s „tajnými úlohami“ ako vy...

PS:  A som si istá, že ani svätý Filip Neri sa nenahnevá, že je na WC veď má predsa dôležitú úlohu.

Vaše decká sú jednoducho skvelé