Deti, deti a ešte raz deti. Ježiš mieril presne keď povedal: Nechajte maličkých prichádzať ku mne... Akoby nám chcel povedať, aby sme sa ich naučili počúvať, aby sme v pokore prijali aj to, že niekedy im naša múdrosť a skutky nesiahajú ani po členky... Nuž veď čítajte sami.
Kráčali sme po ulici. Domino, Domina a ja. Decká štebotali a moja maličkosť sa snažila odpovedať na otázky. V tom sme zbadali na druhej strane cesty dievčatko v dlhých bielych šatách.
„To je ako princezná,“ žasla Domina a túžobne si ju obzerala.
„To nie je princezná.“ vyhlásil provokačne Domino.
„Veď ja som nepovedala, že je to princezná. Nedávaš pozor, ja som povedala, že je AKO princezná,“ bránila sa sestra dvojička.
Nuž bol čas zasiahnuť. Hrozilo iskrenie a možno aj hádka s vyjadrením: „ručne, stručne.“ Každý má občas bojovú náladu a títo dvaja ju mali dnes stopercentne.
Takže nádych a otázka:
„A vy vôbec viete, prečo má to dievčatko také krásne šaty?“
„Jasné. Ide na prvé sväté prijímanie,“ okamžite odpovedal Domino.
„A zajtra, ak ešte pôjde do kostola, tak pôjde na druhé sväté prijímanie,“ pridala Domina, aby neostala za bratom.
„A potom na tretie, štvrté aj piate sväté prijímanie,“ triumfoval Domino.
Dominiku to už prestalo baviť a radšej ma chytila za ruku.
„A potom?“ spýtala som sa. „No potom, keď to už nebude stíhať počítať, začne chodiť iba na sväté prijímanie,“ dodala okaňa a celkom vážne na mňa pozrela.
„A keď bude stará ako naša babka, tak bude chodiť iba na prijímanie,“ dodal Dominik.
„A aký je rozdiel medzi babkiným „prijímaním“ a „svätým prijímaním“?“ zaujímalo ma to, lebo som nie celkom pochopila túto „dvojičkovskú“ teóriu.
„No kým chodíš na sväté prijímanie, tak ešte hovoríš: „Ježiš pomôž mi. Ježiš, ty to môžeš zmeniť... a tak. Vieš prosíš ho, aby ti pomohol,“ vysvetľuje Domina.
„Ale keď už chodíš iba na prijímanie, tak povieš: „Bože prečo si na mňa zabudol a prečo ma trestáš? A prečo sa stalo toto? A prečo ma toto bolí... A toľko sa k tebe modlím a ty nič nerobíš. Si ticho.“
Rozosmiala som sa, lebo som si spomenula na tie moje „prijímania“ a „sväté prijímania.“
Dominik to nepochopil a so zachmúrenou tvárou sa spýtal: „Čo sa smeješ? Veď je to tak! Sama si nám hovorila, že Ježiš nám chce pomáhať! A že keď ideš na prijímanie, tak si ideš po Ježiša, a ak iba ochkáš a achkáš, tak ti nemôže pomôcť. Veď ho z teba musia bolieť uši.“
Áno, priznávam. Už som sa s týmito drobcami viac krát bavila na tému, ako sa Ježiš môže skryť do malej hostie a sami došli na definíciu, že „môže lebo je mocnejší nad všetkých mágov v rozprávkach a cirkusoch.“ Hovorili sme spolu o tom, že ak ho prijmeme do srdca a povieme mu, čo nás bolí... iste nám pomôže. A že sa ho musíme naučiť aj počúvať... A teraz sa mi to vrátilo ako bumerang.
„Ach vy moje múdre deti,“ usmiala som sa na Dominika. „No dobre a čo s tými, ktorí idú síce na prvé sväté prijímanie, potom na druhé, potom na tretie... ale potom už nechodia ani do kostola?“ pokračovala som v úvahe.
„O tom sme sa rozprávali včera večer v posteli,“ priznala sa Dominika.
„A vieš na čo sme prišli?“ pridal sa Domino.
„Neviem, prezradíte mi to?“ žobronila som.
„Jasné,“ prikývol Domino a poskočil predo mňa: „To sú tí, čo mu zabuchli srdiečko – akoby bránu. A čakajú, kým nájdu kľúč. Aby ju otvorili a ťažko veria tomu, že Ježiš im odpustí...“
Ďalej sme to nerozoberali. Mala som dosť. A ešte aj teraz sa spytujem na aké prijímanie to vlastne chodím...
Pridáte sa ku mne?