Jeden problém – desať otázok – a sto návrhov na to, ako, kde a kedy ho vyriešiť...Len ktorý návrh je ten správny? A čo sa za ním skrýva? Vzdanie sa zodpovednosti alebo úprimná snaha pomôcť? Dnes sa na to pýta Ježiš svojich učeníkov, ktorých postavil pred zdanlivo neriešiteľný problém. A sú tak bezradní, že sa v jednej chvíli stávajú „otázkovými mučeníkmi.“
Ježiš ich postavil pred „malý problém.“ Obrátil sa k Filipovi a spýtal sa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ukázal na zástup ľudí...
Ostatní, čo postávali okolo, zbledli a odľahlo im, že sa to nespýtal priamo ich. Ani Judáš, správca mešca, nebol dosť bohatý aby nakŕmil zástupy.... Jednoducho je to stratený a neriešiteľný prípad...
Filip si baj očko okukol zástup a zahlásil nahlas, čo si iní iba mysleli: „Je to beznádejné. Nemôžeme nakupovať. Ani 200 denárov nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo i len kúsok... Kapituloval. Vzdal sa spoluzodpovednosti za problém....
Tu však príbeh nekončí, do ich rozhovoru sa zapletie istý riešiteľ – Ondrej, brat Šimona Petra: „Nuž Majstre, nádej by tu bola, ale neviem, neviem. Vidíš toho chalana. Tak ten má 5 jačmenných chlebov a dve ryby. Ale to nám nepostačí, aj keby sme ich rozlámali na zrnká...“ Akoby si v srdci hovoril: Ja to riešiť nebudem, ale môžem povedať niečo, aby si azda Majster nemyslel, že sa o jeho starosti nezaujímam. Aj tak to, čo som práve povedal je riadna hlúposť... je to nemožné.
Ostatní učeníci mlčali. Možno niektorí premýšľali o mieste, kam by mali ísť nakúpiť chlieb aspoň v tom množstve, že by vyprázdnili „apoštolský mešec,“ ; ďalší hundrali a hovorili si: „Nech tých ľudí pošle preč, my nie sme ich otrokmi...“
A výsledok? Hoci sa každý snažil prispieť aspoň myšlienkou, problém ostal problém.
Ľudia boli hladní a ľudské riešenia sa stratili v beznádeji.
Ježiš vedel čo robí. Jednou vetou položil svojich učeníkov na lopatky.....
Mal svoju stratégiu. A nepotreboval obchody. Nevyberal vzdialené miesta na to, aby nasýtil ľudí.... Nechcel a nemohol ich poslať preč...
Prvé pravidlo jeho konania má dve písmená: TU -teda na lúke, ďaleko od miest, kde by sa ľudia mohli spoliehať na peniaze a na známosti.
TU – znamená zoči voči podmienkam, ktoré sú... A nie také o akých hovoríme my, keď skloňujeme slová typu: „Keby toto... a keby tamto...“ Ježišovo pravidlo je nemenné a dvojpísmenové: TU
No nestačí. Hneď do praxe uvádza aj druhé. To, ktoré naučila Panna Mária sluhov v Káne Galilejskej, keď im pošepkala:Urobte všetko čo vám povie... A apoštoli si ho zapamätali tiež.
A tak keď im Ježiš prikázal, aby usadili ľudí, neváhali a hneď sa pustili do práce...
Sem tam ich rátali, ale keď prišli k číslu 5 tisíc, vzdali to.... Toľko tam bolo iba mužov, čo ešte ženy a deti???? Už to neriešili. Stačí im pravidlo číslo dva a to bolo jasné.
Ježiš použil aj tretie pravidlo. A vysvetlil ho celkom stručne: Jedným trojpísmenovým slovom:DAJ.
Prijal všetko, aj keď je to zo strany človeka iba „odrobinka.“ Tak nejako to videl Ondrej, keď ukázal na chlapca, ktorý mal 5 chlebov a 2 ryby a porovnal ho s 5 tisícovou masou mužov....
Ježiš vzal chleby a ryby, ďakoval, lámal ich a rozdával... To je pravidlo číslo štyri... s názvom Biznis požehnania: - bez peňazí, bez stabilného miesta, v rozhovore s Otcom a zadarmo... a viac ako treba...
Len na okraj, teológovia tomu hovoria: plnosť Božieho požehnania.
A potom znova Ježiš vsadil na druhé pravidlo a prikázal svojim učeníkom: „Pozbierajte...“ A naplnili dvanásť košov .... Požehnanie, ktoré ľudia už nevládali uniesť vo svojich žalúdkoch...
Za to v hlavách a v rukách si ešte niečo niesli. Svoju pravdu. Premýšľali: „Ak tohto urobíme kráľom, tak nám bude sveta žiť...“ A chceli sa ho zmocniť. Možno by ho spútali a odvliekli...
No Ježiš zvíťazil. Zdrhol sa skôr, ako sa rozhýbali svedkovia zázraku.... A tak sa ich „pravdivý zámer“ stratil rovnako, ako slnko, ktoré zapadá....
Je už noc. Nuž sedím si tu a premýšľam....
Ani mne sa vždy nepodarilo správne „identifikovať“ Božie znamenia...
aj ja som prežívala s hrôzou chvíle, keď som stála pred neriešiteľným problémom....
a tiež som bola svedkom zázrakov...
A ja som sa chcela zmocniť Boha a povedať, že ho už dobre poznám, že viem, čo pre mňa urobil... a mala som šťastie, že skôr ako som to vyhlásila „zdrhol“. Stratil sa, aby som ho každý deň hľadala v novom svetle a aby som sa učila jeho managérskym pravidlám....
Doteraz som si myslela, že evanjelium dnešnej nedele je o lámaní chleba. No teraz viem, že je o mne a o hľadaní či nachádzaní „strateného Boha“ plného prekvapení....
Poďme k nemu, robí ich dnes, bude aj zajtra. Tu a teraz....
Ozaj čím vás už prekvapil?
