Okolo nás je mnoho vzácnych vecí. Jednou z nich je MOŽNOSŤ tráviť čas s našimi deťmi. Po narodení dieťatka, keď spánku a sociálneho kontaktu môže byť pramálo a každodenne sa takmer „nič poriadne“ nepodarí urobiť, môžeme zatúžiť po zmene. Ako ju dosiahnuť?

Pamätám sa ako sa mi pred očami roztočil pomyselný filmový pás vývoja našich budúcich rokov. Teraz sme boli práve v období bolestivej koliky, ktorá nechcela dať pokoj, a tak som sa v mysli vydala hľadať obdobie, kedy bude „lepšie“: 6 mesiacov- začínajú zúbky, 1 rok: zúbky pokračujú, k tomu dieťa začne chodiť a treba ho chytať na každom kroku, 2 roky: ešte stále zúbky, 3 roky: škôlka a kolobeh okolo nej a potom škola...

V tom okamihu som si uvedomila, že rozhodnúť sa nejaké obdobie iba „prežívať“ a čakať, kým bude lepšie, je veľký omyl a zmenu, ktorú hľadám, nenájdem v odchode do práce alebo keď budem viac času tráviť nákupmi či s kamarátkami. Tá zmena musela nastať v mojej mysli. Rozhodla som sa, že už nebudem čakať na manželov návrat ako „na spasenie“, ale čas s mojím synom o samote sa musím naučiť vytvoriť tak, aby sa nám obom páčil. Napokon, takto sme trávili väčšinu dňa. Prestala som reptať na to, že je akosi zasa chorý a zasa už 2-3 týždeň sme zavretí dnu a začala som tvorivo hľadať, ako sa môžeme zabaviť aj v byte.

Rozhodla som sa vážiť si každý deň. A tak sme si našli rozprávky, ktoré spolu pozeráme, knihy, ktoré s nadšením čítame, miesta, kde sa radi hráme a sú bezpečné, chodníky na ktorých sa dá bicyklovať, lúky, kde zbierame bylinky a čas, kedy ich zbierame, našli sme si hubárske miesta, z ktorých odchádzame s plným košíkom, jedlá, ktoré milujeme na pikniku a koláče, ktoré spolu pečieme, spôsob, ako sa hrať s plastelínou, akrylovými farbami, hlinou, nožnicami, pečiatkami a keď skončíme, netreba nanovo vymaľovať alebo kupovať nový nábytok či oblečenie. Na prechádzkach som sa o plienkach, spánku a príkrmoch vyrozprávala s kamarátkami a pri vešaní a odkladaní bielizne do telefónu mamke, ktorej môžem volať „do bezvedomia“ aj pri 7 eurovom paušále. Deň utekal za dňom a na konci každého ( okrem zopár výnimočných výnimiek) si odvtedy až dodnes už 6 rokov hovorím: „Bože, ďakujem Ti za tento krásny deň.“ Hoci je často úplne bežný a normálny, pre mňa je vzácny tým, že ho môžem tráviť so svojou rodinou a to určite ani dnes nie je samozrejmosť.

Prečítajte si tiež: 11 vecí, ktoré mi pomohli užívať si materskú