Malá skupinka je ideálnym miestom, kde sa učíme ľudí prijímať a milovať. Často sa stáva, že od tejto skupiny máme nesprávne očakávania a ak sa nenaplnia, sme sklamaní. Ako to teda má vyzerať v malej skupinke? Čítaj ďalej a dozvieš sa.
Dobré biblické spoločenstvo, modlitebná skupinka, či stretko je prostriedkom rastu do podoby Ježiša Krista, generátorom možností pre nesebecké milovanie a prijímanie bratov a sestier a nástrojom pre budovanie Nebeského kráľovstva. Máme tu spoločne lepšie poznávať Boha, Jeho charakter a Jeho pôsobenie v našich životoch. Naučiť sa Ho počúvať, poslúchať a nasledovať, nechať si radiť do života a konať podľa toho. Cirkev už na začiatku svojej existencie pochopila dôležitosť malých domácich skupiniek. Zdravé, živé domáce skupinky sú základom pre život Cirkvi.
Poďme sa pozrieť na správne a nesprávne princípy žitia malej skupinky – stretka. Tieto princípy sme odpozorovali v našich malých skupinkách v Bratislave, ale aj na Slovensku a nechali sme sa poučiť skúsenejšími z literatúry. Chceme týmto upozorniť na veci, tendencie a nesprávne črty, ktoré sa v spoločenstvách objavujú a v konečnom dôsledku ich po rokoch znefunkčňujú a vedú k rozpadu.
Výsledok: Skupinka nesplní cieľ, na ktorý bola určená.
Existujú rôzne úrovne vzťahov:
a) Kamaráti a známi b) Priateľstvo c) Partnerstvo d) Záväzné vzťahy
V živote máme kamarátov a známych – tých máme veľa, je to náklonný vzťah, nie veľmi hlboký, ale pozitívny. Potom sú tu priatelia – tých máme o dosť menej, hoci niekedy ich chceme mať veľmi veľa, aj keď možno nevedome. Ale možnosti našej osobnosti sú obmedzené – priateľov môžeme mať len málo. Možno niekedy iba jedného-dvoch. Ak máš napr. záujmovú skupinu ľudí, s ktorou si dobre rozumieš – to je kamarátstvo, nie priateľstvo.
V spoločenstve si myslíme, že všetci musíme byť veľmi dobrí priatelia, čo prežívame veľmi emotívne hlboko v sebe. Očakávame od iných, že nás chápu a veľa pre nás urobia. Výsledkom je veľmi dlhé zdieľanie v skupinke. Snaha o nesprávnu, neadekvátnu hĺbku vzťahov, prekáža naplneniu cieľa spoločenstva. Máme nedefinovanú túžbu, aby naše stretko trvalo naveky. Stretká nerastú aj preto, lebo sa tam nevedia dostať noví ľudia, pretože sa nevieme ako skupina rozdeliť a založiť nové stretká. Lenže naše životné cesty sú rozličné a ľahko sa stane, že nás cesty životom zavedú preč od terajších priateľov. Preto sa naučme prežívať a vychutnávať práve túto chvíľu, lebo o pol roka tu už možno nebudeme. Využívajme čas s druhými a pre nich, nielen svoje najhlbšie priateľstvo. Vychutnávajme to, čo teraz žijeme, a robme pekné veci pre druhých. Bohatstvo a rast je, keď budeme veci robiť naozaj.
Ľudia sa stretávajú v spoločenstve preto, aby spoločne viac spoznali Boha. Program stretnutia (jednotlivé bloky) slúžia tomuto cieľu. Jednoducho povedané, stretko je skupina ľudí, ktorí žijú podľa Božieho slova, pomáhajú si v raste, zúčastňujú sa života Cirkvi a spolu budujú Kráľovstvo – teda pozývajú aj iných, aby boli členmi, aby poznali Ježiša a učia ich to, čo sa už oni naučili. Skupinka je miestom zmeny. Zmena sa dosahuje správnym použitím prostriedkov rastu.
Rozoberme podrobnejšie prvú chybu v živote spoločenstva, ktorá ho v dlhodobom kurze času znefunkčňuje:
Podľa Biblie by vzájomné vzťahy v kresťanskom spoločenstve mali obsahovať tri dôležité veci:
a) prijatie - akceptáciu - „Prijímam ťa v celej tvojej osobnosti, ako dieťa Boha, zachráneného krvou Ježiša Krista. Patríme do tej istej duchovnej rodiny. Máme toho istého Otca.“ Boh nás miluje a poslal za nami svojho Syna, zmieril nás so sebou a prijíma nás za synov a dcéry. Aj my sme povinní milovať bratov a sestry a prijímať ich (celá 3. kapitola 1. Jánovho listu). Prijatie sa prejaví milovaním a úctou -„Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vo vzájomnej úctivosti“ (Rim 12,10).
b) pokoj – vyplýva z prijatia. Biblia nás učí, že sa nemáme ohovárať, zlorečiť, hnevať sa na seba, závidieť si, klamať. Naopak máme si odpúšťať, jeden druhého pokladať za vyššieho, máme mať v úcte vedúcich a poslúchať ich. „Preto sa snažme o to, čo vedie k pokoju a vzájomnému budovaniu“ (Rim 14,19).
c) praktická pomoc - použitie mojich prostriedkov (čas, peniaze, materiál, práca, modlitba, rada...) na pomoc bratovi, či sestre v Božej rodine.
Tieto tri veci by mali byť bežným štandardom každého vzťahu, či už kamarátstva, priateľstva alebo partnerstva. Deje sa to však nie na základe vzájomných sympatií, ale na základe príslušnosti do Božej rodiny. Nie s každým členom spoločenstva môžeš mať hlboký vzťah. Je to prirodzene nemožné, ale so všetkými by si mal žiť týchto pár spomenutých vecí.
Cieľ zdieľania: Zdieľanie nie je prednostne nástrojom pre vzájomnú informovanosť a budovanie sociálnych vzťahov. Je to nástroj pre tvoje osobné budovanie. Zmyslom toho, že sa zdieľaš nie je, aby ťa počuli všetci, ale aby si s niekým zdieľal svoj život a aby ste sa za to modlili. Za nesprávnou predstavou, aby ma všetci pri zdieľaní počuli, leží falošné očakávanie, že keď ma budú všetci počuť, lepšie sa tým upevnia naše vzťahy, budeme si bližší.
Našou predstavou je, že všetci máme o sebe všetko vedieť a všetci sa musíme počúvať. Výsledkom v skupinke je potom veľmi dlhé zdieľanie. Častokrát po roku prejde spoločenstvo do stavu, že sa stále viac a viac na stretnutiach „vykecáva“, až to prestáva mať hranice. Keď sa s niektorými ľuďmi dostatočne neporozprávame, máme pocit, že sa navzájom vzďaľujeme. Musíme opustiť predstavu, že máme byť všetci úplne otvorení a že máme úplne všetko zdieľať. Ak sa tým necháme uniesť, prestáva byť priestor na modlitbu, alebo prednášku.
Čo máš teda zdieľať a s akým počtom ľudí?
Princípy pre zdieľanie:
Zdieľanie má mať spád a postup. Treba sa vyvarovať vysvetľovaniu veľkého množstva rôznych podrobností.
Každý by mal hovoriť približne rovnako dlho. Netreba byť úplne konkrétny a vecný vo veciach, ktoré zdieľaš. Zdieľanie je dôležité pre toho, kto hovorí, to je to, čo buduje - vynášanie pravdy na svetlo podľa predchádzajúcich štyroch bodov. Ostatní sú v skupinke na to, aby sa modlili za veci, ktoré daný človek povedal a poskytli mu podľa ich možnosti aj praktickú pomoc.
Modlitby za daného človeka majú byť krátke. S úprimnou vierou, že Boh bude konať. Čas zdieľania musí byť kontrolovaný a dodržaný vedúcim.
Spoločná modlitba je tu na to, aby sme sa spolu zišli pred Bohom a niečo spolu zažili. Ak jednotlivec nezažíva osobné veci na svojej osobnej modlitbe, hľadá a očakáva ich na spoločných modlitbách. Boh vylieva spoločné požehnanie - napĺňanie Duchom - to sa deje v spoločenstve. Ale ak jednotlivec nepozná osobné rozmery vzťahu s Bohom (alebo ich zanedbáva) na svojej osobnej modlitbe, snaží sa o to na modlitbe v spoločenstve. Potom sa cíti vysunutý. Na spoločenstve sa modlíme spolu, tu nie sme sami. Často modlitbu berieme len ako hlboko emocionálnu vec - a podľa toho sa aj správame. Ak si kontemplatívny typ, myslíš si, že to je tvoj štýl a nemusíš na modlitbe nič povedať - je to presadzovanie individualizmu. Spoločná modlitba nie je súkromný rozhovor v tvojej hlave (to je vtedy, keď máš osobnú modlitbu). Ak budem poznať osobné veci medzi Bohom a sebou, nebudem ich hľadať v modlitbe spoločenstva. Inak nebude spoločenstvo rásť v spoločnej modlitbe, lebo tá bude vlastne suplovať nedostatok osobnej modlitby jednotlivca. To, čo nás má duchovne držať počas modlitby, je tvoje racionálne budované myslenie, že sa stretávame s druhými na to, aby sme hovorili k Bohu.
Falošné očakávanie: Očakávame, že sa nám bude dobre modliť iba vtedy, keď sa budeme dobre poznať.
Biblický princíp: Duch nás napĺňa preto, lebo sme sa zhromaždili v mene Pána Ježiša. Jednota, pre ktorú Duch prichádza, sa nezakladá na tom, že musíme byť hlbokí priatelia. Je to jednota vyplývajúca z postavenia v Božej rodine. Máme toho istého Pána a všetci sa snažíme žiť tak ako on. Duch prichádza budovať naše spoločenstvo s Otcom a Synom a našu vieru zmocní (prenikne, naplní, rozšíri...) nebeským požehnaním.
Čo má spôsobiť vyučovanie?
Vyučovanie má v nás spôsobiť rast cez zmenu myslenia a konanie novej, prijatej veci. Obyčajné nadchnutie z prednášky neprináša nijaký efekt. Poznanie, ktoré získame z vyučovania, potrebujeme previesť do praxe, aby prinieslo ovocie.
Bežný, zlý postoj je: „O.K., vypočujem si to, a uvidím, či s tým súhlasím!“
Správny postoj, ktorý máme mať ako členovia stretka voči tomu, kto nás vyučuje: „Som zvedavý, čo nové sa dozviem a ako môžem prakticky a principiálne pohnúť so svojím životom“.
Nedostatkom v našich stretkách je aplikácia. Aplikácia nie je možná bez prijatia toho, čo bolo vo vyučovaní. Prijatie vyučovania je možné len cez správny individuálny prístup k slovu, ktoré počujem. Ak verím, že Boh dal vyučovanie do skupinky preto, aby mohol k nám hovoriť Božie slová cez vyučujúceho, tak môj postoj by mal byť: „Počúvam Pane, chcem urobiť, čo hovoríš“!
Nepochopenie princípov a robenie chýb v týchto štyroch oblastiach (vzťahy, zdieľanie, spoločná modlitba a vyučovanie) má za následok:
Výsledkom je, že sa začnú ľudia postupne vytrácať a stretko nenaplní svoj cieľ. Ježiš si bude musieť nájsť inú skupinu, ktorá bude žiť podľa evanjelia a pre Kráľovstvo. Na záver:
Spoločenstvo je priateľská náklonnosť ku konkrétnym ľuďom (bratstvo) kvôli evanjeliu. Je to ochota žiť evanjelium s týmito ľuďmi pre budovanie Kráľovstva živého Boha tu na zemi.
Nesprávny dôraz na emotívne prežívanie priateľstva spôsobuje, že očakávame, že sa všetci veľmi dobre poznáme a všetci sa so všetkými zdieľame. Potom je problém prijať do stretka nového človeka. Vzniká stav, že tam nikto nemôže preniknúť. Pár ľudí v spoločenstve, ale aj celé spoločenstvá, sa stanú ostrovčekmi (napr. stále sedenie vedľa seba). Pôsobia veľmi monolitne. Je to princíp, že nám ostatní ľudia začnú prekážať – a to kvôli falošným predstavám o priateľstve. Pravdou je, že sa stretko nepotrebuje zdieľať – všetci o všetkom a dlho. Môže sa ti reálne stať, že vo veľkom spoločenstve niekoho v priebehu 20-tich rokov nebudeš hlboko poznať. Pravé spoločenstvo so správnymi vzťahmi znamená byť pevnou skupinou, kde každý člen robí veci, ktoré budujú jeho život a život jeho brata a sestry, aby to spôsobovalo dobro ľudí. Prečo? Pre evanjelium Ježiša Krista. Nie sme záujmovou skupinou. My sme kresťania. Nemáme len kamarátske a priateľské vzťahy – my máme ZMLUVNÉ vzťahy. My sme sa k niečomu zaviazali a dohodli. Je to vyššia forma vzťahu. Znamená to, že ja nebudem dobrý len k ľuďom, ktorých mám rád, ktorí sa mi páčia, ale chcem mať adekvátnu biblickú úroveň vzťahu aj k takým ľuďom, ktorí mi nie sú sympatickí. A práve voči tým nás viaže zmluva. Preto je cirkev cirkvou, komunita komunitou. Pletieme si priateľstvá s partnerskými vzťahmi! Priateľstvo má hranicu! Takíto priatelia nemôžu naplniť tie najvnútornejšie veci. Priateľstvo je, že niekto ťa podrží v ťažkých chvíľach života, že ti je niekto priateľom, aj keď ste si 5 rokov nezatelefonovali, keď ťa prijíma, aj keď pozná tvoje chyby. Potrebujeme zmeniť myslenie a tým zmeníme spoločenstvá.
Pokojne sa môžeme zdieľať v rámci spoločenstva v trojiciach a nemusíme mať pocit, že tí druhí nebudú o nás všetko vedieť. Rozhodujúce je, že sa stávame zrelšími ľuďmi.
Veľakrát sa stáva, že niekto nepríde na stretko a vôbec nedá vedieť, že nepríde. Takže hoci sa chápeme ako priatelia, nemáme potrebu ozvať sa - ale to je nezodpovednosť. Sme k sebe nezodpovední, lebo si nevážime druhých, ich čas, nasadenie, prácu, ich peniaze, ich službu.... Prejavuje sa to aj tým, že dávame druhým nekvalitné veci. Ľuďom dávame častokrát zbytkové, nekvalitné veci, pomoc.....Odpadky nikoho neobdarúvajú. Vlastne pomáhame z nášho nadbytku, z toho, čo nám netreba.
Rast je záväzný a aj ťažký. Keď si vstúpil do pevného spoločenstva, tak si sa dobrovoľne rozhodol, že strácaš možnosť nerobiť niečo, keď sa ti nechce. Inak by to bol len veľmi povrchný prístup a žiadna zmena by u teba nemohla nastať. Kresťanmi sme však aj preto, aby sme sa menili.
Branislav Škripek, Martin Štuk Prevzaté z prílohy Zrelosť časopisu Nahlas (2007/4-5) Časopis Nahlas vydáva Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina v Bratislave