Kríž má miesto v mojom živote. Včera večer sa ma niekto pýtal na kríž z kostolíka San Damiano (Assisi), ľudovo aj "františkánsky kríž". Spomenula som si na jednoduchý článok, ktorý som písala pred niekoľkými rokmi. Tu je. Ako pre vás.

Viete čítať? Nie, nechcem vás podceniť. Veď ste práve zvládli minimálne 4 vety. Ale naozaj viete čítať to, na čo ste sa doteraz len pozerali? Napríklad túto ikonu. Ako človeku 21. storočia vám jej jednoduchosť môže byť na smiech, ale aj na poučenie. Dnešný veriaci má mať v jednej ruke Sväté Písmo a v druhej noviny. Keď ste v tejto chvíli prijali pozvanie naučiť sa niečo nové, vezmite do jednej ruky túto ikonu a do druhej evanjelium podľa Jána. Nezabúdajte však, že ikony sa nepozerajú, ale čítajú.

Tento Kristus z ikony z kostolíka San Damiano je ten istý, ktorý oslovil jedného mladíka z Assisi a povedal mu: „František, choď a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, sa rúca.“ On to zobral vážne a odpovedal Bohu: „Urobím to rád, Pane,“ a znova zbudoval nielen kostolík, v ktorom práve bol a potom niekoľko ďalších, ale aj celú Cirkev. Dokázal to, lebo dovolil Kristovi, aby vstúpil do jeho života ako Víťaz z kríža. Verím, že ste mu aj vy dovolili, aby vstúpil do vašej tmy, aby aj vo vašom živote zažiaril tak, ako to vidíte na tomto kríži i v živote sv. Františka.

Prejdime k samotnej ikone. Jej orámovanie tvoria mušle, ktoré sú symbolom krásy a večnosti. Ak sa však pozorne prizrieme, nie sú všade. Dole je ikona „otvorená“, aby sme cez Krista mohli ísť k Otcovi, ktorý nás žehná. Otcovo požehnanie, to je Duch Svätý. Pri päte kríža vidíme osoby. Sú to veriaci, ktorí už sú na ceste. Celý kríž je zasadený v skale, ktorou je Peter, pre nás je to pápež a jeho autorita.

Svojím krížom zahladil si kliatbu rajského stromu a vstupom do hrobu si zničil vládu smrti. Svojím vzkriesením si ľudstvo osvietil, modlíme sa vo večierni v nedeľu Paschy. Ježiš je stromom života. Je plný života a ďalšie postavy pod jeho rukami sú tí, ktorí sú vo svetle, jeho živé plody (porov. Jn 12, 24). Ježiš má na hlave korunu slávy. Je plná útechy a dáva zmysel každému utrpeniu, pretože každá koruna utrpenia môže byť premenená na korunu slávy. Oblečený má odev z ľanu a zlata, ktorý predstavuje efód - kňazské rúcho. Na kríži ako kňaz prináša za nás dokonalú obetu. Jeho rany sa tak stávajú prameňmi, z ktorých prýšti krv Baránka. Tvár akoby mu zakrýval závoj. Tak ako archa bola skrytá ľuďom dymom kadidla, Ježišovo božstvo je zakryté závojom človečenstva. Jeho oči sú očami toho, kto žije. Pohľad - vážny i radostný - má zameraný medzi nebo a zem, pretože je prostredníkom medzi nami a Otcom. Je si vedomý významu drámy, v centre ktorej sa nachádza, ale vie aj to, že pekelné mocnosti jeho Cirkev nepremôžu. Nad Kristovou hlavou je on sám zobrazený v medailóne ako víťazný Kráľ, ktorý svoju vládu vykonáva v láske pod krížom, znakom víťazstva v spoločenstve svätých.

Keď si na ikone odmyslíme Krista, za jeho rozopätými rukami sa otvára prázdny hrob. Vpravo a vľavo vidíme ženy a anjelov, ktorí tam boli v to veľkonočné ráno a ohlasovali Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Kto sú tie veľké postavy na ikone?
Mária je na čestnom mieste: „Po tvojej pravici, Pane, stojí kráľovná ozdobená zlatom z ofíru.“ (Ž 45,10) Jej tmavočervené šaty predstavujú intenzívnu lásku a fialová tunika je symbolom archy zmluvy, ktorá bola vnútri vyložená purpurom. Tak i Mária mala v sebe miesto pre Boha.
Ján - milovaný učeník, má výnimočné miesto medzi Kristom a Máriou. Pri pohľade na nich počujeme slová: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,27) Je v ružovom odeve, ktorý tu znamená lásku k večnej Múdrosti. Biela tunika zasa víťazstvo nad telom, dokonalú čistotu.
Mária Magdaléna – na nej sa vypĺňajú slová: „Poslední budú prvými“. Vo svete bola prostitútka, teraz je najbližšie ku Kristovi. Má červený odev ako tá, ktorá viac milovala.
Mária, Jakubova matka - na rozdiel od iných príbuzných sprevádzala Ježiša verne až na Kalváriu.
Stotník, ktorý vyznal: „On bol naozaj Boží Syn.“ Je stotožňovaný s kráľovským úradníkom, ktorého syna Ježiš uzdravil a on ho nesie na ľavom ramene aj s celou svojou zachránenou rodinou. Podľa iného výkladu je tou malou postavičkou sám autor, ktorý sa chce nechať preniesť k Otcovi na ramenách jednej z veľkých postáv.

Malé postavy sú Riman a Žid - (kohorta a stráž) Sú iba malými postavami, lebo ich úloha bola malá. Ježiš na kríži sám a v dobrovoľnej obete a poslušnosti dáva svoj život. Povedal: “Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Tí, čo ho ukrižovali, naň teraz upierajú oči ako je napísané: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19, 37)

Vpravo pri Ježišových nohách je kohút, ktorý ohlasuje Ježiša ako pravé svetlo. Poukazuje však aj na Petra a jeho „ranný príbeh.“ Hovorí nám: „Dávaj si pozor a nebuď si príliš istý. Už tu jeden taký bol...“

Podarilo sa? Vidíte to, čo ste doteraz nevideli? Počujete Slovo, ktoré je tam vpísané? Cítite pohľad živého Krista? Táto mini-lekcia bol pokus zapáliť vás, aby ste sa častejšie započúvali do „reči nebies“ a ja vám chcem k tomu len popriať otvorené oči a zapálené srdce pre spôsoby, akými sa vás Boh chce dotknúť.
........................................................
„Posväťme si zmysly! Uzrieme žiariaceho Krista v neprístupnom svetle vzkriesenia a jasne počujeme jeho pozdrav: „Pokoj Vám!“ Radosťou nám zaplesajú srdcia.
Nech sa nebesia dôstojne veselia, nech sa raduje zem, nech spieva celý vesmír viditeľný i neviditeľný, lebo žije Kristus, radosť všetkých vekov.“ (z utierne Vzkriesenia)