Semienka, alebo: Skôr ako ťa zanesiem do knižnice

Odborne sa tomu hovorí recenzia... Neodborne... "Pokus o dotyk človeka a knihy..." Tá o ktorej chcem teraz písať.... či rozprávať príbeh... sa dotýka každého z nás... Je o dedkovi, vnukovi, o mame, ktorá si "zbabrala" život ale aj o semienkach a o príbehoch...

A práve tento príbeh rozpráva dedko svojmu vnúčikovi:

Bola jedna krajina, ktorú Boh veľmi požehnával. No potom si ľudia zmysleli, že všetko, čo sa deje je ich zásluha a že Boha už nepotrebujú. Veď vedia všetko lepšie ako On.

Prestali byť spokojní s tým čo mali...

Chceli veci lepšie, dokonalejšie, krajšie a nič nechceli nechať na svojom mieste.

Keď sa pozreli na pšenicu, povedali si: "Tie semienka, ktoré rastú, sú príliš starodávne. A okrem toho dávajú málo úrody. Potrebujeme pre dnešnú modernú dobu niečo iné."

Postavili laboratórium a začali semienka krížiť. Miešať jedno s druhým, druhé s tretím....

"Je to skvelé," pochvaľoval si kráľ. "Aj v najtuhšej zime si budem môcť odtrhnúť s kvetináča, napríklad čerešňu.... Budem mať všetko, na čo si len pomyslím. Nechcem viac vidieť originálne semienko!!! Moja krajina bude plná IBA moderných semienok."

Ľudia dostali čo chceli.

Jedli stále väčšie a krajšie plody, no aj tak ostávali hladní a smädní...

Chceli stále niečo iné, niečo viac... a už ani nevedeli čo jedia.

Držali síce v ruke jablko, ale chutilo im ako hruška... a malo farbu banánu...

Boli stále tlstejší a tlstejší a hladnejší a hladnejší...

To by nebolo najhoršie.

Ale ľudia začali byť miešaní.

Nevedeli kam patria, kto sú a odkiaľ prišli.

Rodičia poslúchali deti a nie deti rodičov.

Tí čo mali sedieť vo väzení, chodili po slobode a naopak....

Nahí si mysleli, že sú oblečení a slepí kričali, že vidia... dokonca aj počasie sa poplietlo...

Ľudia už nepoznali hranice a zlo nazývali dobrom a dobro zlom.

Čierne videli ako biele a biele ako čierne.

Boli bezradní...

Ak v jeden deň niečo povedali, na druhý to hneď aj popreli...

Nemocnice boli naplnené pomätenými ľuďmi,

a nad krajinou sa vznášal jeden veľký sivý oblak.

Bolo to zlé obdobie.

No niektorým rodičom ostal ešte kúsok sedliackeho rozumu a obávali sa o budúcnosť svojich detí.

Tak to bolo aj rodine Simona a Júlie.

Raz si zavolali svojho syna a povedali mu: "Choď a nájdi originálne klasy. Jedine tie nás nasýtia."

"Ale kde?" spýtal sa. "Veď viete, že naša kráľovná je alergická na múku a preto sa v celom kráľovstve sadia rôzne krížené náhrady. "

"Kedysi dávno som na jednom poli zasadil pravé klasy," povedal Simon. "Možno tam ešte nejaké ostali."

Syn sa vybral cestu. Keď prišiel na pole, o ktorom hovoril otec, uvidel veľa rastlín, ktoré sa jagali na slnku.

"Ako teraz nájdem pravú pšenicu? Najlepšie bude, ak sa opýtam."

"Hej, nevidel tu niekto pšenicu?" zavolal do diaľky

Po chvíli sa mu pod nohami ozval hlas: "Čo si slepý? To som ja!"

Pozrel sa na rastlinku. Nesiahala mu ani na topánky a bola fialová.

"Ty? Nevedel som, že pšenica tak pekne kvitne," čudoval sa."

"Ja! Ja som pšenica ozdobná," vypla sa rastlinka pyšne. "Som kríženec pšenice a fialky."

"Ale potom sa z teba nedá upiecť chlieb." Dotkol sa jej listov. Boli hladké a tenké ako lupene fialky.

"Čo? Chlieb? A na čo? Myslíš iba na svoj žalúdok!. Vidno že pochádzaš z nízkych vrstiev! Keby si čítal noviny, vedel by si, že nie som na jedenie. Choď preč a nechaj ma na pokoji!"

Mladík sa pobral ďalej. Zrazu zbadal reklamnú tabuľu, na ktorej bolo napísané:

"Pšenica je ako zlato, nech si kúpi kto má na to... Jedno steblo každý deň, splní sa vám veľký sen. V tom je sila super klasu - urobí z vás super rasu".

Steblo bolo veľmi pekné, ale klas?

Keď ho mládenec ohmatal, bola v ňom lepkavá tekutina, ktorá sa mu roztiekla pomedzi prsty.

"Už viem, prečo ma otec varoval pred reklamou. Vravel: "Veľká škatuľa, krásna mašľa a vo vnútri nič. Presne ako toto steblo."

Ešte sa nestihol ani otočiť, keď začul hlas: "Poď k nám. My tu máme veľké pšeničné prebudenie."

Mládenec sa obrátil a pred ním sa v rytme divokej hudby natriasalo steblo. Ohýbalo sa ako had v tráve. Také niečo ešte nikdy nevidel. Šupky malo farebné a okrem toho, tesne poprilepované na seba.

"Čo tak na mňa čumíš?" pýtalo sa steblo "V živote si nevidel pšenicu?"

Mládenec nevedel ako presne vyzerá, ale toto sa mu nezdalo.

Rastlinka na neho pozrela s opovrhnutím: "Dúha je v tomto roku moderná a tá farebnosť to je reč symbolov. Ale ty asi o symboloch nevieš nič, čo? Si zaostalý a ani nenapadlo, že treba kráčať s dobou." Obzrela sa okolo." Preto som si šupky popriliepala natesno, aby bolo dobre vidieť aké mám príťažlivé telo. Potrebujem privábiť návštevníkov, inak si každý bude myslieť, že pšenica je iba starodávna vykopávka. Zrná sme samozrejme vyhodili, lebo zovňajšok je oveľa dôležitejší..."

"Ale môj otec hovoril, že v tom zrne je život," ohradil sa mládenec.

Rastlina sa nazlostila: "Už len ty mi budeš kázať. Radšej odtiaľto vypadni a hľadaj si pšenicu inde, keď sa ti nepáčim!"

Mládenec smutne odišiel.

"Dobrý deň," oslovil ho niekto úctivo. "Počula som, že hľadáš pšenicu. Dovoľ, aby som sa ti predstavila. Si na správnej adrese. Som tá najdokonalejšia pšenica akú si môžeš želať."

Mládenec prikývol, konečne stála pred ním rastlina, ktorá sa mu pozdávala.

Uklonila sa: "Som skutočná zaregistrovaná pšenica, zapísaná na pšeničnom úrade, pod číslom 98765432. Každú nedeľu si poctivo odsedím dve hodiny na pšeničnom zhromaždení, každý večer spievam pšeničnú hymnu a raz za mesiac dostanem Časopis dobrej pšenice. Samozrejme pravidelne prispievam do pšeničnej pokladnice a každému vyznávam, že som pšenica. Čo by si ešte viac chcel?"

V tom zafúkal vietor a odfúkol pšeničný plášť. Namiesto pšenice pred mládencom stála drobná zelina. Stála tam nahá a nevedela, čo má povedať.

"Skoro som ti naletel. Vidíš, toto je tvoja pravá tvár. Tak ľahko ma neoklameš!"

Rozbehol sa ďalej..... "Pšenica, si tu?" volal.

"Ja som to. " ozvala sa ďalšia rastlina s veľkými listami.

Mládenec si ju začal obzerať: "A kde máš klas? Z čoho nameliem múku?"

"Na čo ti je múka?" zasmial sa rastlina: " Od chleba budeš tučný. Dnes každý drží diétu. Z mojich listov si môžeš urobiť prvotriedny odtučňovací čaj."

"Nie, ďakujem," zamával mládenec a pobral sa ďalej.

"Pšenica, pšenica!" volal a kráčal po lúke. V tom ho niečo pichlo do nohy.

"Au, čo ma nevidíš. Ja som pšenica." ozvala sa akási pichľavá rastlina.

"Ty?"

"Ja. Asi budeš potrebovať okuliare! Čo so mnou chceš!" Hnevala sa rastlina.

Mládenec si ani netrúfal povedať, čo chce, lebo si nevedel predstaviť, že by mal jeho žalúdok stráviť pichliače.

"Nepočúvaj ho," ozvalo sa spoza mládenca. "Je to klamár. Volá sa bodliak a každého iba podpichuje. Nie je to žiadna pšenica. Nikoho nenechá na pokoji. Ja som pravá pšenica, ak ju hľadáš."

"Ty? A ako sa voláš?" obrátil k ďalšej rastline.

"A vieš že ani neviem? Moja prababka sa tuším volala pšenica, ale jej dcéra s tým už nebola spokojná ."

"Prečo?"

"Veď čo je to za život, celý čas sa trápiť pre niekoho iného. Najskôr rastieš, snažíš sa, aby si sa dostal hore, opekal na slnku, a potom niekto príde a vezme všetky tvoje klasy. Našťastie teraz prišla iná lepšia doba."

"Lepšia?"

"Áno, začali ma miešať so vznešenejšími rastlinami. Napríklad ja som zmiešaná s pomarančom, paprikou, sójou, ananásom... a ešte mám v sebe ďalších 20 génov. Preto ma volajú PP - Pšeničné prekvapenie. No povedz, nie je to úžasný nápad. V jednej rastline je toľko ovocia a zeleniny, čo by človek nezjedol ani za týždeň..."

Mládenec sa zapozeral na rastlinku. Nevoňala, mala zvláštnu farbu a nemala žiadnu chuť. Toto by niekto jedol?

Rastlinka to vytušila a hneď aj odpovedala: "Samozrejme. A dokonca s radosťou. Jedia ma kráľovské rodiny! Podávajú ma v najdrahších hoteloch!"

Mládenec na ňu bez slova poberal.

"Neveríš? Nemáš poňatie o tom, čo je umenie! Že nemám farbu?" čítala mladíkove myšlienky." Mám. Profesor, dal do mňa všetky farby. Zmiešal ich do kopy... a dal mi očarujúcu nenapodobiteľnú jedinečnú šedivú farbu. Tá je skutočným symbolom jednoty:"

Mládenec nevedel čo si má o tom myslieť ale rastlinka neprestala štebotať.

"Okrem toho mám ešte veľmi veľa výhod. Tak po prvé, upravím celé prostredie tak, že o niekoľko rokov nenarastie v okolí nič iné iba moja maličkosť. Všetko dokonale zneškodním.

Po druhé: nie sú so mnou žiadne ťažkosti. Rastiem v záhrade i na skalách, na púšti i v močiaroch.

Po tretie: Žiakom zjednodušujem učenie. Šetrím ich čas i námahu. Už sa nemusia učiť o mrkve, cesnaku ani o tom ako vyzerá kapusta, či zemiaky, teraz stačí, keď sa naučia všetko iba o mne."

"Naozaj ťa nemôže nikto zastaviť?" spýtal sa mládenec.

"Nemôže. A vlastne môže. Ale to je už minulosť. Môže ma zastaviť iba originálna pravá pšenica. Ale tá už neexistuje. Je zničená a ja ju nenávidím!"

"Prečo?"

"Lebo keby ju posadili vedľa mňa, vysušila by som sa ako špongia a bolo by po mne. Ale to na šťastie už nehrozí...."

......

Mládenec sa rozbehol domov...

Smutný, že nenašiel pravú pšenicu....

Otec mu povedal, že pravé klasy sa ohýbajú...

a tak sa syn vrátil

Za veľkou skalou našiel čo hľadal...

Niekoľko ozajstných klasov pšenice...

Bola to jednoduchá rastlinka, ktorá ukrývala v sebe poklad....