a opäť postrehy najmenších....

Moja sesternica sa vydávala dosť neskoro, ale stihla ešte tri deti....Mali 4,2a pol a jeden rôčik. Prví dvaja boli chlapci, a ich obľúbenou zábavou, keď sa mamka musela venovať sestričke a ocko bol ešte v práci, bolo pri použití nočníka voziť sa na nich po obývačke, ktorá bola spočiatku vybavená iba domácimi dedinskými pokrovcami....pri týchto pretekoch dochádzalo často k výmenám názorov, ale aby boli autentické, bolo treba ostať mimo ich dohľadu a iba nechať pootvorené dvere....

"Jujo, a co je to man-zels-tvo?" - pýta sa mladší Miško.                                                

" Manžetstvo je sviatosť!" - ozve sa neuveriteľne vedecky z úst staršieho spolujazdca.

" Coooo?"      

"Sviatosť!"

"A  co je to svi-ja tost ?"

"No, to je v kostole, a je tam kríž a pán farár no a muž a žena, čo chcú mať detičky . A keď ich majú, potom je zasa sviatosť, krstia ich."

"A plstienky ? To im fajal kupi?"

"NIe, to si prinesú. On im to požehná",

" Heeeeej! Ale to je taske".

"Prečo?"

"Najpuf si treba najst man-zelku".

"NIe je problém! Ak prídeš do škôlky ako ja, uvidíš, ako budú dievčatá behať za tebou.Len sa jej musíš opýtať, či sa doma

modlia!"

"Pleco?"

"Lebo keď sa nemodlia, tak nestojí za nič, To by nebola ako naša mamina."

Mamka si za dverami so mnou vypočula dialóg, hoci nočníčky už boli dávno plné a izba zrelá na vetranie.

Ale my, baby, sme dostali školu, čo si chlapci myslia v útlom veku o manželstve.