Horúca otázka (občas) aj v Katolíckej cirkvi. Vždy sa nájdu zástancovia aj odporcovia. Zaujímavé je, že najviac doňho bijú tí, ktorých sa vôbec netýka. Žeby chceli ospravedlňovať vlastné zlyhania...?

Albánsko je väčšinou moslimská krajina a aj medzi kresťanmi sa nájdu mnohí, ktorí majú moslimské zvyky či spôsob myslenia ako následok 500-ročnej tureckej okupácie. Albánci sú z európskych národov spolu s Rómami jediné etnikum, kde je natalita vyššia ako mortalita. Majú v sebe veľmi silno zakorenené, že deti sú budúcnosť. Nie len lacná pracovná sila (žiaľ aj to sa často stáva, najmä čo sa týka dievčat a žien, ale nie je to cieľ). Bežná odpoveď matky, najmä staršej, na otázku „Koľko máš detí?“ je v tvare „N. ich mám od Pána.“ Kde „n.“ je bežne od 6 nahor. Rodina a potomstvo stojí v strede kultúry, čoho obrazom je aj veľkolepá svadobná hostina a minimálna rozvodovosť (o dôvodoch možno inokedy, je to samostatná téma).

Rozprávať s Albáncami, aj katolíkmi, o celibáte je často ako postaviť sa na breh Dunaja a začať ho prehovárať, aby sa otočil a tiekol naopak...

A ešte o kus ťažšie je to pri Albáncoch – moslimoch. S jedným som sa stretol pri mojich turisticko-leteckých potulkách. Pristál som v čisto moslimskej dedine v horách, kde majú ľudia len hmlistú predstavu o existencii kresťanov. Okamžite boli pri mne deti a v tesnom závese za nimi pár mladých.

Deti videli, že som obyčajný človek, nabažili sa pohľadom na atrakciu a pošli svojou cestou. Až na jedného mladíka, ktorý mal chuť s tým bláznom, čo padol z neba stráviť pár chvíľ. Vlastne on bol prvý, čo ku mne prišiel. Začal na mňa gestami, tak som mu gestami odpovedal. Na angličtinu sa nechytal, ale keď so sa po chvíli priznal, že viem po albánsky, viac nebolo treba...

Potom sme asi za hodinu, sediac na trávičke pri ceste, prešli všetky možné témy. Naozaj príjemný rozhovor, rušený len občasným trúbením okolo prechádzajúcich áut. Zrazu mi vraví: „Škoda, že som si telefón nechal doma. Dal by som ti číslo na jednu kamarátku...“ Ja mu na to: „A čo ja s ňou?“ „No, povedal by si jej, že máš číslo odo mňa a zašli by ste na kávu...“ (albánska frazeológia: „ísť na kávu“ znamená vyriešiť všetky problémy, pričom sa káva vôbec piť nemusí, pije sa, čo tečie; v tomto prípade: zasnúbiť sa). V duchu som sa už smial, ale tvár ešte ostala vážna. Chudák chlap. Prvýkrát v živote vidí katolíckeho kňaza, nemá odkiaľ tušiť, čo je celibát. Ešte aj v tom Grécku, kde robil, videl len ženatých popov. Tak mu vravím: „Vieš, my, katolícki kňazi, sa neženíme.“ Jeho nemý úžas netrval dlho. Spustil sériu otázok, veľmi úpirmných, ktoré nechcem publikovať z úcty k čitateľovi.

Akýkoľvek môj argument bol slabý. Ale ten jeho, čo povedal na záver mnou na chvíľku otriasol. Keď mu bolo jasné, že nenájdeme spoločnú reč, povedal mi: „Toto snáď nie, to, že sa neoženíš, ti Pán neodpustí!“

Nuž neviem, pokúsim sa to Pánovi vysvetliť. Snáď sa na mňa za ten celibát až tak veľmi nehnevá...