Za chyby sa platí a ja som ich horko platil. To mi pomohlo pochopiť, že Boh koná vážne. Po návrate domov, nebolo ľahké prekonať toto veľké sklamanie. Nemal som sily.  Jedine slová, ktoré som počul v mojom srdci, bola ozvena slov Panny Márie: “ Syn môj, keďže ma vidíš , budeš musieť veľa trpieť.“; to mi dávalo nádej do budúcna. Každý deň som chodieval do baziliky v Pompejách. Držal som sa pevne môjho duchovného otca, ktorý sa však pokúšal ma odradiť od mojich plánov. Najmä keď som ho naliehavo prosil, aby mi dovolil vrátiť sa do komunity. On mi radil zanechať takéto myšlienky a začať žiť bežný život. Často mi hovorieval: “ Ty si myslíš, že ti takto ubližujem, jedného dňa mi však budeš ďakovať.“ Napokon som sa vzdal, a snažil som sa začať nový život; vybudovať si nový život. Opať som si našiel prácu a aj dievča; aj ona bola veľmi nábožná. Snažil som sa napredovať v jednoduchosti každodenného života; v mojom srdci však bola tá obrovská túžba patriť úplne Bohu. Napriek tomu, že som žil bežný život, plánovali sme svadbu; bez toho, že by som si to uvedomoval, evanjelizoval som a pomáhal tým čo to potrebujú. Pán naďalej konal cez mňa; naďalej si ma používal. Jedného dňa, keď som sa prechádzal s mojim dievčaťom, videl som skupinu známych; šli nám v ústrety. Povedali nám, že tam neďaleko je jeden chalan v odpadkovom koši. Moje dievča sa na mňa pozrelo pohľadom porozumenia. Vedela totižto čo urobím. Počúval som, ako mi ten chalan rozprával svoje trápenia. Zahľadel som sa mu do oči, a spýtal som sa ho, že či mu môžem nejako pomôcť. On sa zľakol, že ho chcem odviesť do komunity; okamžite odmietol. Ja som ho uistil, že mu chcem pomôcť ja osobne. Potreboval som však vedieť, že či skutočne chce zmeniť svoj život. Tak som ho asi dvakrát vyskúšal. Povedal som mu, aby ma prišiel navštíviť domov. Dvakrát som však neotvoril dvere. Keď som videl, že na tretí deň sa vrátil, tak som mu otvoril dvere a prijal ho do môjho domu. Videl som totižto uňho vytrvalosť a rozhodnutie zmeniť život. Od mojej matky som mal súhlas a ochotu prijať ďalšieho syna. To bolo pre mňa potvrdením, že Pán ma volal na službu blížnym. Ako začiatok procesu uzdravovania Sandra, spolu s mojím duchovným otcom, šli sme k známym do regiónu Vale d‘ Aosta. Tam sme sa zdržali nejaký čas. Raz v noci, po ťažkom týždni abstinencie, Sandro prišiel k mojej posteli a začal mi bozkávať nohy, ako znak vďačnosti za pomoc. Toto jeho gesto na mňa veľmi zapôsobilo, odvtedy sa stal členom našej rodiny; a moji súrodenci ho prijali a mali ho radi.

https://www.incamminoconmaria.it/2018/12/06/ritorno-a-casa/?lang=sk