Prvé definitívne víťazstvo. Čo hovorí mne?

Toto víťazstvo nie je koniec, hoci na záver liturgického čítania znie radostná pieseň z nasledujúcej kapitoly, Ex 15.

Je to iba začiatok, ale dosť presvedčujúci o tom, že je v Pánovom záujme, aby Izrael zvíťazil a išiel svojou cestou a Božou cestou. Tieto cesty majú byť totožné.

Ale nie je záležitosťou   veku ani jednotlivca, aby zabúdal... všeobecne sme náchylní na dobré dary, ktoré dostaneme od Pána, veľmi rýchlo zabúdať, zato krivdy, ktorých sa nám ujde, držať v srdci dni, týždne, desaťročia....do smrti.....

Boh nie je zlomyseľný, že necháva Izrael putovať cestami-necestami do zasľúbenej zeme štyridsať rokov . Keď si dáme námahu roztvoriť mapu, stačilo na to zopár týždňov .

Naši židovskí bratia sa potrebovali ale naučiť ohodnotiť cenu nadobudnutého víťazstva, a to aj za cenu úletov a vykoľajení. Pán je iba pedagóg. Preto tá dlhá "náučná cesta".

Pamätáme sa? Kto nás naučil z našich učiteľov najviac? Tí najprísnejší, nie tí, ktorí prižmurovali alebo dokonca zatvárali oči nad našimi nefair postupmi.

A v škole , ktorú budeme potrebovať  pre večnosť, ide presne o to isté.

Spievame a potom frfleme. A je z toho taký kolotoč....

Veru, ten Starý zákon "človečinou páchne", ale rozvoniava Božou láskou.

Nech je pochválené Božie Slovo. Amen.