Každý z nás uvažuje, kam speje svet v dnešnej dobe. Som len človek, obyčajná študentka, no napriek tomu vnímam vo svojom vnútri mnoho vecí, ktorých smerovanie sa mi nepáči.  Je pravda, že mám iba 25 rokov, no intenzívne vnímam, že to, kam speje moje okolie, je záhuba – záhuba ľudskosti.
            Keď sa pozrieme o niekoľko rokov dozadu, bolo to vôkol nás iné. Ja možno neviem konkrétne viac hovoriť o mnohých veciach, ale naši rodičia a starí rodičia by o tom vedeli asi veľa rozprávať. Teraz postupne prichádza k deštrukcii. Stačí ak sa pozrieme na každé jedno odvetvie, či to je školstvo alebo medicína, a takto by som mohla vymenovať temer všetky odvetvia.
            V školstve sme boli elitou , kedysi sme boli vyhľadávaní pre to, čo sme vedeli a pre to, aké poznatky nadobudli naši ľudia. Teraz študenti chcú vedieť všetko bez námahy, chcú, aby toho bolo čo najmenej.  Samozrejme rodičia sa snažia vyhovieť podmienkam svojich ratolestí a tak tlačia na učiteľov, aby  sa neustále znižovali nároky. Ale dokedy sa budú znižovať nároky na výučbu? Budeme ich znižovať dovtedy, kým z našich detí či vnúčeniec budú chodiace múmie, ktoré nevedia ani základné veci, ba čo viac ľudia, ktorí neustále budú pri sukniach svojich rodičov. Ak sa neustále budú znižované nároky na študentov a nebudú stanovené presné pravidlá, bude klesať kvalita vývoja našej spoločnosti. A táto mozaika sveta závisí od toho, ako latky nastavené v minulosti budeme vedieť formovať/no nie ich znižovaním/ primeraným spôsobom pre súčasnú dobu.

            Dostávame sa do doby, kedy sa každý človek pod vplyvom mnohých okolností dostáva do nátlaku, pretože všade chcú výkonnosť, no za neadekvátnu odmenu. A vtedy nastávajú naháňačky ako uživiť seba a svoje rodiny. Vtedy nikto sa nemôže naplno venovať veciam, ktoré sú potrebné, ako je komunikácia s deťmi, spoločné chvíle s rodinou a mnoho iného. Vtedy už ukazujeme deťom nesprávne vzory toho, ako sa dá žiť aj bez najbližších.

            Dávame deťom dostatok informácií, aby sme ich postavili do sveta a zorientovali ich v ňom, alebo vychovávame ľudí, ktorí nevedia kam a neustále sa boja a sú ustráchaní. Sami zaháňame deti a ľudí do kúta, kde sa skrčia a vo svojej bubline majú ochranu, kedy sa boja riskovať a postaviť sa na nohy, stále potrebujú mať niekoho pri sebe – svoju istotu. Život nie je o istotách, ale o fackách, pádoch a zdvihnutí sa zo zeme a strasení si prachu zo seba a vykročení vpred. Bojíme sa riskovať. Hľadáme istoty, no tie nikdy nebudú stopercentné.  No ak nezariskujeme, budeme neustále stáť na jednom mieste. Facka od sveta alebo slová priateľa, ktoré ťa zlomia, nemajú byť vzdanie sa a nechanie všetkého tak, či ukončenie priateľstva a ľutovanie sa a schovanie sa do istoty svojho sveta. Práve tieto veci by nám mali byť podnetom postaviť sa a ísť vpred, lebo nám môžu ukázať správny smer, a možnosť urobiť niečo inak ako predtým. A práve v tomto treba hľadať pozitívum, nie negatívum. Ak sa skôr toto naučíme prijímať a vidieť v tom pozitívum, bude to obrovským obohatením pre náš rozvoj a rozvoj iných ľudí.

            Takto by sme mohli nabalovať na toto ďaľšie odvetvia ktoré súvisia s týmto všetkýma v ktorých sa dá tento princíp taktiež uplatňovať. Naša doba potrebuje ľudí ktorí budú ochotný riskovať a ochotní dávať iným a nie hrabať len pre seba aj keď je to náročné no dá sa to. Oplatí sa to bojovať za iných, pre mňa to bola výzva do boja a najmä do boja so samou sebou lebo keby nieť faciek a ľudí ktorí mi podlomili nohy nebola by som tam kde som a nerobila a neštudovala by som to čo študujem. Dáva my to význam. A čo vám, dáva ho tiež?